Vlčí dar |Dokončené|

11.Kapitola

Prešiel už týždeň od toho dňa keď sme sa dali dokopy, od dňa kedy odišla Zoe. Dylan o nej údajne nič neviem a ja tiež nie. Ale vráti sa ja jej verím. Za týždeň som sa už naučila meniť sa kedy chcem a aj meniť sa späť. Dylan hovori, že raz zo mňa bude jeden z najsilnejších vlkov. Mám veľkú silu a aj auru. Čo ma môže dostať aj do problémov. Je už večer a zajtra konečne začneme cvičiť boj. A už som videla aj svoju rodinu. Včera ma bola pozrieť. A teraz sedím na zemi v kúpeľni a rozmýšľa. Dylan ma asi čaká v našej posteli. A ja si tu sedím hladkám môjho krásavca. Takže prvá úloha výcviku je hotová - naučiť sa ovládať telo vlka, zvládať premenu. Bod číslo dva je - naučiť sa bojovať, základné veci ako človek. Bod tretí - využívať vlčie schopnosti aj ako človek. A viac bodov mi Dylan nepovedal. Takže mám sa na čo tešiť. ‚‚Zlatko? Kde si toľko?" U na mňa kričal Dylan z izby. Neodpovedala som jeho hlas som vnímala len matne. A príliš som bola vžitá do mojich myšlienok. Zrazu sa otvorili dvere do kúpeľne, stál v nich Dylan. Podával ku mne ruku ale to nemal robiť. Môj vĺčik je moc majetnícky. Takže automaticky do zaryl tie jeho krásne biele zúbky. Dylan na mňa hodil o pomoc žiadúci pohľad. Opatrne a hlavne čo najrýchlejšie som sa snažila Lúa upokojiť a odtrhnúť od Dylana skôr ako by prišla Loe. Ďalšia bitka by bola naozaj hrozná. Sú hrozne fascinujúci. Milujú sa ale zabili by sa navzájom len aby ochránili svojho chránenca.

***

‚‚Nechaj ma na pokoji Dylan, ja chcem ešte spať, prosím." Žobrala som. Dylan ma aj tak nemilosrdne budil ďalej. Ale nič nezaberalo tak si dosť nahnevane vzdychol a sadom si na postel. Myslela som si, že to vzdal ale túto myšlienku mi vyvrátil hneď ako som sa ocitla na zemi. Ale, že bleskovou rýchlosťou som vstala a pozrela som sa na mobil, že koľko je hodín. ŠTYRI, vážne? ‚‚Dylan vieš koľko je hodín? Toto ti nedarujem." Snažila som sa znieť nahnevane, ale moc to nešlo. Zo smiechom som sa mu hodila na hruď a on si kráčal ďalej ako keby som tam ani nebola. Zavrela som oči a snažila som sa z celej sily udržať, ale na schodisku sa mi šmykli ruky. Skôr ako som stihla padnúť ma zachytili Dylanove ruky. Ešte silnejšie som ho stlačila a zaryla si hlavu je jeho hrude. Síce som nevidela na jeho tvár bolo mi jasne, že sa uškrnul. Zrazu otvoril dvere. Teoreticky mohol otvoriť dvere len von. Hej dvere von. Jemný jarný vetrík ma pohladil po nohách. Lebo len ja môžem celý rok spávať v kraťasoch. Mieril do stredu lúky. Cítila som to. Nedokážem to popísať, ale vedela som, že ide do stredu lúky. Jeho ruky som zrazu ucítila na mojich bokoch keď zastal. Opatrene ma nadvihol a začal sa krútiť. Vlasy mi viali a aj keď nebolo moc teplo takto skoro ráno, zima mi nebola. Začala som sa smiať a on sa pridal. Po chvíľke ma opatrne zložil na zem a objal. Pomaly a nežne. Odtiahol sa, pobozkal ma na čelo a zmizol. Otvorila som oči. Hej bola som uprostred lúky. Stál o pár metrov ďalej vo svojej nádhernej čiernej podobe a hľadel na mňa a čakal kedy sa rozhodnem ho nasledovať. O chvíľu som ho už nasledovala vo vlčej koži. Nevedel som kde ideme ale jemu som dôverovala.

Ja viem hrozne dlho mi to trvalo. Prepáčte ale nedokázala som sa do toho nejak dostať. Hrozne moc ďakujem za toľko videní. A prosím napíšte mi váš názor na tento príbeh. Potešilo by ma to. Ďakujem