Papierové kvety

Kapitola18. - Nádej pre pokazený budík

Môj papierový záhon sa krásne rozrastal. Pribudli zelené listy ambrózie (odo mňa. Ambrózia vraví „Tvoja láska je opätovaná."), ružová, červená a biela kamélia (od Denisa – si rozkošná, túžim po tebe, si plameň v mojom srdci), gardénia (ja – tajná láska), žltá cínia (Denis- myslím na teba každý deň). Jeho kvety boli vždy krajšie, nech som sa snažila akokoľvek.

„Pretože ťa mám radšej ako ty mňa," doberal si ma. Uškŕňal sa, ale čosi v jeho pohľade hovorilo, že to myslí smrteľne vážne.

Pri slove „smrteľne" som sa zarazila. Abstraktné pojmy ako smrť, láska a podobne mi doteraz nič nehovorili. Používala som ich len tak, hala-bala, tvrdila som, že milujem zmrzlinu; umriem, ak nedostanem nové topánky. Už nikdy v živote to neurobím, budem musieť viac vážiť slová. Už som totiž pochopila, čo naozaj znamená milovať niekoho a aké hrozné je čo i len pomyslenie na to, že jedného dňa by už jednoducho nebol. 

Nechápem, ako som si mohla ešte pred pár mesiacmi myslieť, že milujem Mira. Oproti vzťahu s Denisom mi to prišlo smiešne a detinské. Bolo to zvláštne, pretože s Mirom sme mali naozajstný vzťah – chodili sme na rande, bozkávali sa, tancovali, stretávali sa s ľuďmi ako normálny pár. S Denisom sme boli všetko ostatné, len nie normálni. Trávili sme čas na balkóne, držali sa za ruky cez mriežky, bozkávali sa ponad zábradlie a rozoberali sme témy, o ktoré by Miro a jemu podobní intelektuálne ani nezavadili.

„Poznáš synonymum slova nenormálny?" opýtala sa ma raz večer Lena. Sedela pred zrkadlom, čistila si tvár lacnou pleťovou vodou a lúštila pri tom krížovku. Odkedy som ju pristihla v supermarkete, prílev nových lakov, handier a kozmetiky celkom vyschol. Keď si chcela niečo kúpiť, musela sa obmedziť na neznačkový tovar. Zdala sa mi však šťastnejšia. Ako keby sa zbavila bremena.

„Čo ja viem," mykla som plecom. „Abnormálny?"

„Nie, musí to začínať na v."

„Tak potom neviem."

Chvíľu šomrala, potom zvýskla.

„Mám to. Výnimočný." Potešila sa a dokončila krížovku.

Zvalila som sa chrbtom na posteľ. Áno, to na Denisa sedelo perfektne. Výnimočný. A ja som vedela, že pokojne budem nenormálna, ak to znamenalo, že budem môcť byť s ním.

Sedávali sme na balkóne, pokiaľ mu to zdravie dovolilo. Nemohol byť dlho, zakaždým sa musel vrátiť ku kyslíkovému prístroju. Zdalo sa mi, že jeho stav sa zhoršoval.

„Prečo si ho nevezmeš von?" opýtala som sa jedného dňa.

„Nechcem, aby si ma videla s hadičkou v nose," priznal sa.

„Nevadilo by mi to."

„Ale mne áno."

Neklamala som. Neprekážalo by mi, keby vedľa mňa sedel s kyslíkovou maskou, ale chápala som, ako sa cítil. Jediné, čo ma mrzelo, bolo, že sa zakaždým po chvíli musel zdvihnúť a vrátiť domov. Mrzelo ma aj to, že ma nikdy nepozval k nim.

„Prečo?" snažila som sa z neho vymámiť informáciu.

„Nechcem, aby si si ma spájala so všetkými tými prístrojmi, aby si pri pomyslení na mňa videla posteľ, tlakomer a bohviečo ešte."

Jedného dňa však vybehol von a vyzeral, ako keby mu niekto vnútri zažal miliónwattovú žiarovku. V takých momentoch som jednoducho neverila, že môže byť chorý. Že niekto taký šťastný, usmiaty a nádherný môže mať nenapraviteľne choré srdce.

„Zaradili ma do experimentálnej skupiny na liečbu degeneratívnej poruchy chlopne," kričal na mňa hneď od dverí.

„Pst, nech ťa nepočuje mama," priložila som si ukazovák na pery. Denis nechcel, aby mama vedela, že trávi toľko času na balkóne, inak by ho vyhnala do postele.

„Naši nie sú doma," uškŕňal sa a takmer poskakoval od radosti. „Vieš, čo to znamená? Keby to vyšlo, operácia by sa mohla oddialiť. Mal by som viac času. Možno by som mohol ísť von!"

Od tej predstavy sa mi zatočila hlava. Ja a Denis na prechádzke. Sami.

„Kedy to začne?"

„Od budúceho týždňa."

Objal ma ponad zábradlie.

„Vašim nevadí, že sa objímaš na balkóne s mrzákom?" nakukol na naše dvere.

Jeho slová zaboleli, aj keď ich myslel zo žartu.

„Nie si mrzák. Okrem toho, ani naši nie sú doma." Vyhla som sa tomu, aby som mu musela prezradiť, že som našim o ňom nepovedala.

Tuhšie ma objal.

„Cez zábradlie je to o ničom," vzdychol si. „Posuň sa," kázal mi.

„Neopováž sa preliezať," zhrozila som sa.

„Dnes mi je fajn. Vážne. Viem, čo si môžem dovoliť. Som taký šťastný, že si to nedokážeš predstaviť. Dnes mám pocit, že nie je nič na svete, čo by som nedokázal."

Nedal sa zastaviť. Prehupol sa cez zábradlie, odrazu stál predo mnou, nedelilo nás nič.

Zhlboka som sa nadýchla a potiahla ho za ruku dnu. Prekvapene zažmurkal, ale neprotestoval. Bola som nervózna, pretože nikdy u nás nebol žiaden môj frajer. Zaviedla som ho do izby.

„Prepáč, je tu ako po výbuchu," ospravedlnila som sa a zakopla pyžamo pod posteľ.

Denis stále vyzeral šťastný, ale už som si všimla, že namáhavejšie dýchal. Sadla som si na posteľ a potľapkala na miesto vedľa mňa. Pozvoľna sme sa zošuchli do poloľahu, aby si oddýchol. Prstami mi prechádzal cestičkou vo vlasoch a bozkával špičku nosa a čelo. Ležala som s hlavou na jeho hrudníku, v ktorom bežal poškodený budík a odtikával náš čas.