Papierové kvety

Kapitola 9. - Neopätovaný bozk

„Kedy odchádzate?" opýtala som sa Veroniky, keď som s ňou v týždni telefonovala. Mama mi dovolila použiť jej mobil s neobmedzenými volaniami, inak by som už dávno skrachovala, pretože keď raz Verča začala, nemalo to konca.

„Nekresťansky skoro. Neviem, ako sa dokážem vylúpnuť z postele."

„Ešte sa sťažuj! Zajtra o takomto čase sa budeš váľať na pláži, kým ja si budem púšťať ventilátor a máčať nohy v lavóri."

„Nekecaj. Ty budeš sedieť na balkóne a hrať karty s fešákom odvedľa."

Posledných pár dní sme s Denisom trávili na balkóne dosť času. Hrali sme Človeče, karty, piškvorky a obesenca. Boli to momenty, na ktoré som sa od rána tešila, keďže som stále nemohla chodiť von.

„Pošli mi aspoň pohľadnicu, jasné?" nakázala som jej.

„Spoľahni sa." Poslala mi bozk a zavesila.

Napoludnie mama vybehla ku kaderníčke. Neuveriteľne som sa nudila. Človek dokáže čítať, pozerať televízor a čumieť do prázdna iba obmedzený počet hodín. Vyšla som na balkón, hoci slnko nemilosrdne pražilo a dlaždice ma pálili na bosých nohách ako saharský piesok.

„Takto by sme tu nevydržali ani päť minút," pomyslela som si. Čo sa týka balkóna, zvykla som si premýšľať v množnom čísle, pretože sa mi nerozlučne spájal s Denisom. Pohladila som papierové kvety, ktorým sa darilo v črepníku aj v tejto horúčave a zo skrine som vytiahla plachty. Štipcami som ich pripevnila na šnúry a naaranžovala tak, aby prevísali cez balkón a tvorili akýsi stan. Netrpezlivo som čakala na Denisa.

Netrvalo dlho, dvere cvakli a objavil sa. Okamžite si zaclonil oči pred slnkom a odvrátil tvár.

„Chceš nás obidvoch mumifikovať?" pokrútil hlavou.

„Nemôžeš si prevesiť aj ty plachty? Robia príjemný chládok."

Denis opatrne nakukol do ich bytu a zatiahol závesy tak, aby znútra nebolo vidno na balkón. Podal mi veľkú krabicu so šachom a zhlboka sa nadýchol. Prehodil nohu cez spoločné deliace zábradlie, rukami sa ho držal ako kliešť, až mu beleli hánky na prstoch. Keď mi došlo, čo robí, vyrazil mi na čele studený pot. Bála som sa aj dýchať, keď preliezal z jedného balkóna na druhý vo výške piatich poschodí nad vybetónovaným sídliskom. Zrejme to netrvalo dlho, ale pre mňa to bolo ako sto rokov. Až keď bezpečne stál vedľa mňa, odvážila som sa opäť dýchať.

„Preskočilo ti?" spýtala som sa káravo, ale neznelo to ani spolovice tak príkro, ako som chcela.

„Žijem len raz," mávol rukou, sadol si na zem a skrčil nohy do tureckého sedu. „Nemám veľa času, tak poďme na to."

Poškriabala som sa na hlave.

„Lenže ja neviem hrať šach," priznala som sa.

Plesol sa po čele.

„To mi ani nenapadlo. Mám sa vrátiť po niečo iné?"

„Ani náhodou," vyhŕkla som, keď som si predstavila, že by zase liezol tam a späť. „Nauč ma to."

A tak ma učil. Ukázal mi, ako rozostaviť figúrky, ako ťahať koňom. Sledovala som jeho dlhé štíhle prsty, občas som sa odvážila pozrieť na jeho pery, keď rozprával. Dalo mi námahu sústrediť sa na pravidlá. Nahovárala som si, že to je teplom, aby som si nemusela priznať, že sa mi bláznili hormóny.

„Maja, on sa ti nepáči, je to len nedostatkom iných možností. Keby si mohla chodiť von, na diskotéku a na kúpalisko, ani by ti nenapadlo zízať na pery Denisa Majerníka," opakovala som si v duchu ako mantru, ale márne. Možno kedysi by mi to ani nenapadlo, ale teraz, v bielom tlmenom svetle pod plachtovým stanom, keď mi vysvetľoval, že kráľovná je rovnako dôležitá ako kráľ, som nemyslela na nič iné. Hlúpe hormóny!

„Otec ešte stále trvá na domácom väzení?" opýtal sa ma a oprel sa chrbtom stenu.

„Asi áno. Už som sa ho ani nepýtala. Nezáleží na tom. Najlepšia kamarátka ide zajtra na dva týždne k moru, ostatné spolužiačky brigádujú alebo sú na dovolenkách s rodičmi. V lete je na sídlisku vždy nuda, veď to poznáš."

Uvedomila som si až potom, že on to asi nepozná. Vždy mal okolo seba kopec kamarátov, nikdy nevyzeral, že by sa nudil.

„Akí sú tvoji rodičia?" spýtala som sa rýchlo, aby som odpútala pozornosť od toho, že som nudná asociálna chudera, ktorá nemá logické myslenie na šach.

„Naši sú úžasní, lepších by som si ani nevymyslel. Mamina vedie malý butik s oblečením a tato má záhradnícku firmu. Dá sa s nimi o všetkom porozprávať. Páčili by sa ti."

Krásne sa na mňa usmial. Musela som sklopiť zrak. Trochu mi vyschlo v krku, keď som si predstavila, že by som stretla jeho rodičov. Netušila som, či to myslel ako flirt alebo som tomu prikladala väčší význam, lebo som chcela, aby to tak bolo.

Začali sme hrať.

„Si beznádejný prípad," vzdychol si, keď som neustále ťahala inak ako treba. Síce frflal, ale nezdalo sa, že by mu to až tak vadilo. Chytila som koňa a potiahla dopredu.

„S koňom treba do tvaru L," položil mi ruku na zápästie, aby ma zastavil. Bolo to rovnaké, ako keď sme sa náhodou dotkli na papierovej gladiole. Prehltla som, Denis ma rýchlo pustil. Potom som sa už nedokázala sústrediť vôbec, ale zdalo sa mi, že on je na tom rovnako.

„Vieš, že si mi stále neodpovedala, prečo tak strašne nechceš ísť študovať nemčinu? Prečo si si tam vôbec podávala prihlášku, keď ju tak neznášaš?" spýtal sa placho.

Poškriabala som sa v ryšavej hrive.

„Lebo tam brali bez prijímačiek. Ak by som si mala vybrať, tak by som radšej išla na angličtinu, ale otec povedal, že mám staviť na istotu, neplytvať peniazmi a rovno si poslať prihlášku na nemčinu. Nemčina je hrozná. Len si predstav, keď niekoho pochváliš v angličtine Good job! A porovnaj si to s nemeckým Gute Arbeit! Znie to ako reklama na koncentračný tábor."

Rozosmial sa. Rozosmial sa tak veľmi, až dostal kŕč do boku.

„Musím už ísť," začal sa zbierať na odchod, keď sa opäť vládal nadýchnuť.

Nevedela som, čo mám povedať alebo urobiť, aby ešte chvíľu zostal, hoci mi bolo jasné, že by aj tak nemohol. Mama sa mala o chvíľu vrátiť od kaderníčky, asi by nebola nadšená, keby ho tu našla.

Odtrpela som si ďalšiu večnosť, kým preliezal cez zábradlie a nohy mu viseli vo vzduchu. Konečne stál na svojom balkóne.

„Ahoj, Mája," usmial sa. Teplý vánok mu strapatil vlasy.

Pristúpila som bližšie, lebo som na neho dobre nevidela cez poletujúcu plachtu. Naklonil sa ku mne. Prílev hormónov zablokoval všetky prístupové cesty do mozgu a z neho. Bez premýšľania som sa naklonila aj ja a pobozkala ho.

„Majka, ja... prepáč... zle si si to vysvetlila..." odtiahol sa.

Dopadla som veľmi tvrdo späť do reality. Až keď mi bozk neopätoval, uvedomila som si, že sa zrejme aj on naklonil preto, aby odhrnul plachtu, tiež cez ňu na mňa nevidel. Zaliala ma červeň. Od hlavy po päty. Prisahám, že sa mi červenali aj očné buľvy a myslím, že aj nechty na nohách, taká som bola bordová. Hanbila som sa ako pes.

„Nie, ty prepáč, je to moja vina," koktala som. „Nepochopila som to, myslela som... Sorry."

So slzami hanby na krajíčku som vbehla do bytu a zatvorila za sebou dvere. Bože, ja som taká krava!

---

Viem, viem, rozbieha sa to pomaly, ale k pointe sa čoskoro dostaneme :-) Ešte to len bude napínavé :-)