ExtraOrdinary

Epilóg

"Bál som sa, či si na letnom kurze nenájdeš nejakého idiota, čo by ťa oblboval statívmi alebo čím, ale myslím, že môžem byť pokojný!" uškrnul sa Finn. Okolo nás totiž bolo niekoľko desiatok dievčat a iba malá hŕstka chlapcov.
"Si strašný!" uchechtla som sa.
"Ty si úplne príšerná!" pobozkal ma na líce. Stisla som rúčku kufra a venovala som mu úsmev. V ruksaku ma hriala zrkadlovka a jeho fotka s ktorou eštelen pred chvíľkou pribehol na vlakovú stanicu, aby sa so mnou rozlúčil. Opäť. Lúčili sme sa totiž už večer predtým.
"Čo bez teba budem robiť celý mesiac?!" zamrmlal nešťastne. Chcela som mu navrhnúť, aby jazdil kade-tade na longboarde, no zarazila som sa. Okrem toho, že ho daroval svojej sestre, z jeho bývalej dokonalej a neobyčajnej existencie nezostalo nič. Ten čierny humus, ktorým si prefarbil vlasy síce pomaly začal schádzať, ale slnečné okuliare a dokonca aj vansky sa už nikdy neobjavili. A na počudovanie to fungovalo. Nikto naňho nezízal ako na poloboha. Zozačiatku to síce bolo zvláštne, ale onedlho sa hlavnou hviezdou stal Kevin Dimpley.
"Skús robiť niečo výnimočné!" poradila som mu pošepky. Zaškeril sa a keď vyhlásili, že môj vlak už prichádza, pomaly, pomaličky ma pobozkal.
"Výnimoční ľudia neexistujú." zašepkal tiež. "Možno len my dvaja!"