ExtraOrdinary

67.

"Myslím, že nás všetci sledujú." zašepkala som s očami pevne uprenými dopredu.
"Ja som si istý, že nás sledujú." povedal Finn a natiahol si čiapku. Držali sme sa pod pažou a kráčali sme chodbou von zo školy. Bolo to najmä preto, že som mala príšerne nepohodlné čižmy na opätku (požičané od Margot) a tiež preto, aby sme sa cez kapucne a čiapky dobre počuli.
"Budúci týždeň idem s našimi lyžovať, takže sa neuvidíme. Budeš mať odomňa pokoj!" venoval mi úškrn, ktorý som mu oplatila.
"Dúfam, že mi donesieš nejaké fotky."
"No to určite. Až po tebe!" štuchol do mňa.
"Mali by s tým prestať!" zašepkala som znova, opäť narážajúc na civenie študentov naokolo.
"Neprestanú." uchechtol sa.
"Aspoň, že sledujú teba a nie mňa." pozrela som naňho.
"To si len myslíš. Budú sledovať aj teba."
"Prečo?"
"Preto." uškrnul sa s istotou, pobozkal ma na čelo a zaželal mi príjemný budúci týždeň.
"Aj tebe." zvolala som za ním.