Ozvali sa za mnou kroky a ja som sa podvedome prikrčila. Čiasi ruka ma chytila za rameno a obrátila k sebe. Vôbec som sa na neho nemusela dívať. Vedela som, že je to on. No aj tak som sa pozrela. Uvidela som sa v odraze okuliarov a zalapala som po dychu. Bolo to ešte horšie, ako som si myslela.
„Zabudla si si sveter." podal mi môj vlastný suchý sveter zložený do úhľadného štvorca.
„Ďakujem." povedala som zahanbene.
Stále mu za niečo ďakujem!
YOU ARE READING
ExtraOrdinary
Short StoryOna bola takmer neviditeľná. On bol naoko dokonalý. No obaja boli výnimoční.
