On a Ona [DOKONČENÉ]

20. Kapitola

Nasledujúci deň vo štvrtok sme išli do nejakej galérie. Mal to byť predposledný deň počas školy.

Galéria bola obrovská a našťastie sme mali voľný rozchod. Ja som chodila sama, pretože Katie sa mi ešte neozvala a ja rozhodne nebudem prvá, ktorá bude lámať ľady, za ktoré môže ona.

No sama ako sama. Chodil so mnou Ryan. Ja som videla obrazy, ktoré boli pofarbené farebnými typmi šmúh. Pár obrazov mi pripadalo, akoby na ne niekto vylial pohár plný farby. No aj tak to malo vysokú cenu. Ja keby som vyliala na papier farbu, tak by som ho akurát tak mohla zahodiť do smetného koša.

No Ryan v tých obrazoch videl príbeh. Ukazoval mi na čo sa mám dívať, čo nemám prehliadnuť. Čo stojí za to, aby som videla a čo nie je príliš umelecké.

,,Všimni si, čo ukrýva ten obraz." Pravdupovediac som nevidela žiadnu zmenu.

Raz som otočila hlavu do prava, potom do ľava no stále nič. On sa len zasmial.

,,No tak Mína zapoj svoju fantáziu." Pozrela som sa opäť na obraz a tak naňho.

,,Aha už to vidím." Potešil sa.

,,Vážne?" Jasné, musel sa uistiť.

,,Nie, nevidím vôbec nič." Začala som sa smiať a on bol vážny.

Niekto mi zo zadu zakryl oči. ,,Katie, čo sa hráš." Bola som rada, že sa chcela udobriť.

Ruky pustili moje oči a ja som sa otočila na postavu, ktorá mlčala.

,,David? Čo tu robíš?" Objala som ho a dal mi pusu.

,,Katie mi volala, že dnes idete sem. Tak som sa rozhodol vidieť svoju, ehm krásnu priateľku. Bez okuliarov ti to svedčalo viac." Prehrabla som si vlasy.

,,Bez okuliarov ti to svedčalo viac." Ryan napodobňoval jeho hlas. ,,Je slepý, že krajšia už neexistuje?!" Trocha neisto som sa usmiala.

,,Ideme sledovať tieto obrázky spolu." Chytil ma za ruku a ja som nemohla ani protestovať.

Naposledy som sa pozrela na ten obraz plný rôznych farebných štvorcov a všimla som si smutnú kockatú mužskú hlavu. Bolo to krásne.

,,Usmej sa ak to vidíš." Po mojom pravom boku stál Ryan a ľavom David. Nahodila som obrovský úsmev a on sa zasmial.

Dlhú chvíľu sme obrazy sledovali spolu a mlčky. Ryan mal pár komentárov, ktoré boli zaujímavé. Pár ľudí s triedy sa na nás dvoch dívali prekvapene. Naomi na nás skoro oči nechala.

,,Tento je z 18 . storočia." po dlhej dobe sa ozval David.

,,Je zo 17. storočia a jeho autor je neznámy." Opravil ho výsmešne Ryan a ja som to následne povedala nahlas.

,,Prúser. Chcel som urobiť dojem a zatiaľ mi to nevychádza." Bol v rozpakoch.

,,Roxy môžeš na slovíčko?" To bol Jack.

Odkedy so mnou hovorí?

No prikývla som. David sa na chvíľku vzdialil. ,,Vraj to už vieš," chcela som povedať, že to nikomu nepoviem, no akoby to vedel a rýchlo pokračoval. ,,To je dobré, pretože chcem aby to vedeli všetci. Milujem tú bláznivú osôbku, ktorá je kráľovnou môjho srdca." No to bolo zlaté. Začala som sa usmievať. ,,Ale potrebujem aby si mi pomohla."

,,Urobím všetko čo sa bude dať." Vydýchol si.

,,Fajn, zajtra hráš volejbal. Priprav sa." Chcela som protestovať no odišiel tak rýchlo ako prišiel. Ako môže moja neschopnosť vo volejbale pomôcť Jackovi?