Stuck in time

1. KAPITOLA

Rose

Na nástupišti 9 a ¾ sa to hmýrilo ľuďmi. Vonku bolo iba 10 stupňov a fúkal silný vietor. Postavy naokolo sa snažili svoje deti nahnať aj s kuframi preplneného Rokfortského vlaku, aby sa čo najskôr dostali z masovej tlačenice.

Mama si ma privinula bližšie k sebe a navzájom sme sa túlili v náručí tej druhej.

„Budeš mi chýbať zlatko," zašepkala. „Nemusíš sa báť, Rokfort je skvelé a veľmi bezpečné miesto. Sľúb mi, že sa budeš dobre učiť a počúvať všetkých učiteľov a prefektov."

,,Sľubujem. A... mami?" Pozrela som jej do čokoládových očí. „James mi povedal, že školník povesí, neposlušných študentov za prsty dolu hlavou. Je to pravda?" Zasmiala sa a vysvetlila mi, že nič také sa stať nemôže.

„James ťa iba chcel nastrašiť. Ako vždy." Poslednú vetu si iba zašomrala popod nos.

„Bež sa rozlúčiť aj s ockom a Hugom. O chvíľu odchádza vlak."
Ukázala na hodinky vyvesené na stene.

„Poď sem Hugino," povedala som a objala som svojho mladšieho brata. „Musíš mi hlásiť všetko čo sa doma deje."

„Jasné, že áno. Určite ti budem mať čo písať, keďže sa teta Karen vrátila do svojho domu hneď vedľa." Bola jeho odpoveď. „Minule som jej nahádzal trpaslíkov do záhrady a mala s nimi čo robiť, ale psst." Priložil si prst na ústa, pričom sa šibalsky zaškeril.

„Pravdaže, ešte sa kvôli tebe nedožije čarodejnického dôchodku." Brnkla som ho po nose.

Obrátila som sa na ďalšieho ryšavého člena našej rodiny. „Ocko? Čo.. čo ak sa dostanem do Slizolinu?"

„Ale Rose. Je to v poriadku. Si chytrá, milá, statočná a veľmi múdra čarodejnica. Máš najmenšiu šancu dostať za do Slizolinu. A aj napriek tomu, poznal som veľa statočných čarodejníkov, ktorý boli slizolinčnia... Keď sme už pri tom, snaž sa vyhýbať takému nafúkanému albínovi," povedal zo srandy.

„Áno pane," zasalutovala som a vycerila naňho svoje biele zuby. ,,Ďakujem. Mám ťa rada ocko." Vlepila som mu pusu na líce.

„Aj ja teba." Pohladil ma po hlave a rozstrapatil mi tak moje ohnivo-červené vlasy.

Zrazu však odvrátil odo mňa zrak a pozrel blonďavého muža, ktorý prechádzal popri nás. Držal ruku na pleci rovnako blonďavému chlapcovi. Počkať... nehovoril o albínoch?

„Malfoy." Povedal môj otec chladne.

„Weasley." Odzdravil mu vysoký muž a bez ďalších slov odišiel. Chytila som za ruku môjho mladšieho brata.

,,Čo som ti vravel, nafúkaní albíni," naklonil sa ku mne ešte raz ocko.

Vlak zahvízdal a ja som si nastúpila. Moja ruka vystrelila hore a kývala na rodinu až kým sa nestratili z dohľadu. Predierala som sa pomedzi ľudí a vtrhla do kupé kde už sedel Fred Weasley môj bratranec, s Jamesom Potterom ďalším mojim bratrancom, Albusom Potterom Jamesovým bratom, Molly Weasleyovou taktiež mojou sesternicou a Roxanne Weasleyovou Fredovou sestrou.

Zvítala som sa s Rox a Moll. Pozdravila som chalanov a poobzerala sa po chodbe vlaku. Skoro všetky deti boli už na miestach.

„Rezervovali sme pre teba extra miesto mrkvička." Očerveneli mi uši od hnevu, keď to James povedal. Zazrela som na neho a snažila sa ho ignorovať. Neznášam jeho prezývky typu mrkva, ryšavec, pomaranč...

Povzdychla som si. On je predsa stvorený pre provokáciu ľudí. Posadila som sa ku oknu a pozrela sa očkom na Albusa. Celý sa triasol a mal v očiach prázdny pohľad a upieral ho bez žmurknutia na dlážku kupé.

„Si v poriadku Albus?" Pozrel na mňa s obavami v smaragdovo-zelených očiach.

„Čo ak sa dostanem do Slizolinu?" zašepkal. Mal úplne rovnaký problém ako ja. Vážne som nevedela čo mu na to mám povedať. Ale vtedy mi napadlo, čo mi povedal otec.

„Ale Al. Je to v poriadku. Si chytrý, milý, statočný a veľmi múdry čarodejník. Máš najmenšiu šancu dostať sa do Slizolinu," utešovala som ho otcovými slovami. Hneď sa zatváril lepšie.

„Dosť toho smútku!" vyskočil zo sedadla James. Pomädlil si ruky a zvolal:

„Ideme zahrať rachotiacu sedmu." Zahrali sme si zopár kôl, ale ja som po chvíli odstúpila z hry. Vybrala som si z kufra zopár kníh a začala som študovať. No čo? Však školský rok už predsa začal.

Tesne pred cieľom sme vyhnali chalanov z kupé, aby sme sa mohli prezliecť. Hneď potom vyhnali oni nás a my sme museli počkať na chodbe.

Kým sme tam postávali niektoré deti sa rozhodli preskúmať vlak takže prešiel okolo nás nejaký človek, každých päť sekúnd. Pomaly som si začala zvykať, ale v jednej chvíli som na sebe zacítila pohľad. Obrátila som sa a videla ako sa na mňa díva pár búrkovo šedých očí. Boli mi povedomé.

Bol to presne ten blonďavý chlapec na nástupišti. Áno, ten albín, Malfoy. Teda, ten vysoký muž vyzeral ako jeho otec, takže myslím, že to je jeho meno.

Neodvrátil zrak ani keď som si ho obzerala. Bol odo mňa o hlavu vyšší a chudý. Na sebe mal habit čiernej farby, ktorý mu skvelo sedel. Biele vlasy mal dokonale zastrihnuté a jeho oči sa vpíjali do mojich hnedých.

Fred nás konečne zavolal dovnútra a ja som odvrátila zrak. Vyhýbať sa albínovi povedala som si v hlave sama pre seba.