,,Pavla!!" otovila som oči a počula som niekoho na mňa kričať.
,,Auu." bolela ma hlava.
,,Pavla si v poriadku?" spýtal sa ma niekdo. Nevedela som kdo.
,,Som v poriadku. Ale od kial poznáte moje meno?" bola som zaskočená.
,,To som predsa ja.. Gerard.." pozeral sa na mňa , jak keby videl ducha.
,,Prepáč. Ale ja ťa nepoznám." potom som sa otočila a videla som bezať doktorov smerom ku mne.
Vyšetrili ma a odišli.
,,Pavla ?" zase sa na mňa otočil ten chalan. Ako sa len volal ? Gregor ?
,,Ano Gregor?" pozrela som sa naňho.
,,Gerard. Volám sa Gerard. Vážne si na mňa nevzpomínaš?" videla som ako mu slza vyronila z oka.
,,Prepáč ale nie." pohladila som ho po líci.
,,Som Gerard. Bývaš so mnou. Chodili sme spolu. To ti nič nehovorí?" začal plakať.
,,Prepáč. Ale.. Nie.." sklonila som hlavu. ,, Chcem ísť domov." pozrela som sa mu do očí.
,,Ku mne ? Alebo k mame." vypulil na mňa oči.
,,Tak keď vravíš , že bývam u teba. Tak k tebe." usmiala som sa.
Zaviezol ma domov.
,,Tak. Tu bývame." vošli sme dovnútra.
,,Je to tu krásne." obzerala som sa okolo seba.
,,Ozaj si na nič nevzpomínaš?" sadol si na gauč.
,,Nie. Ale skús mi porozprávať." sadla som si vedla neho.
,,No. Keď sme sa spoznali to najskôr vypadalo že ma nemáš rada. Ale ja som ťa mal už od začiatku." zasmial sa.
,,Ou." ja som sa zasmiala tiež.
,,Naučil som ťa fajčiť. Na to síce niesom moc pyšný." začal sa rehotať.
,,No.. Tak to teda nie. Ale vždy som to chcela vyskúšať." začala som sa rehotať aj ja.
,,Boli sme raz na nákupoch. Stretli sme tvojho bývalého. Dal som ti pusu , aby žiarlil. Páčilo sa mi to." sklonil hlavu.
,,To si naozaj spravil? Škoda že si to nepamätám.To muselo byť krásne." usmiala som sa.
,,Je dosť neskoro. Ideme spať?" usmial sa.
,,Dobre. Ale kde ?" usmiala som sa.
,,Spávali sme vedla seba. Ale keď chceš môžem dnes spať na gauči." dal si dolu tričko.
,,Mne to nevadí. Keď sme spávali vtedy na jednej posteli , tak môžme aj teraz." zapozerala som sa mu do očí.
,,Pavla?" pozrel sa mi na ruky.
,,Ano .. Ehm.. Gerard ?" zasmiala som sa a zahrnula som si vlasy za ucho.
,,Správne si to povedala. Môžem ťa objať?" pozrel sa mi aj on do očí.
Pristúpila som k nemu bližšie a objala som ho.
,,Na to sa nemusíš ani pýtať." povedala som mu do ucha.
Pevne ma objal. ,, Budú mi chýbať naše spoločné vzpomienky." počula som , ako zase plače.
,,Gerard.. Zajtra ráno môžme niekam zájsť. Čo tak na miesto kde sme sa spoznali?"
,,Fajn. Poďme už spať."
