WHEN I LOSE YOU

15.

Ahoj Dany :) Ako sa máš? Nechcel by si ísť von? Bola by som rada :)
Am.

Dnes nie... Mám prácu.
Dan.

Vážne? Čo robíš? :)

Prosím ťa, dnes ma nechaj napokoji.

Dnes to mal byť skvelý deň. S Nikom sme boli spolu prakticky každú voľnú chvíľu. Znovu som cítila všetko, čo som pokladala za stratené. Venoval sa mi. Pozeral na mňa s citom, s iskričkou v očiach. Pochválil sa spolužiakom, že sme znova spolu a varoval ich, aby nikdy neurobili podobnú hlúposť ako on. To všetko pred mojimi očami. Zbadal moje spolužiačky, ktoré kráčali okolo a pritiahol si ma bližšie k sebe, len aby vedeli, že už nie je v hre o priazeň jednej z nich. Bola som jeho. Bola som šťastná. Usmievala som sa. Bola som škodoradostná tak, ako to dokážem iba ja, bola som milá presne tak, ako vtedy.

Nechcela som byť smutná. Nechcela som zasa nad niečím premýšľať. Najmä nie nad niečim takýmto. K Ele sa pridáva aj Dany? Ak sa to pokašle aj s Nikom, zase budem na dne. Prečo?! Prečo znova ja?

Zaplavil ma ten najhorší pocit odmietnutia, aký som kedy cítila. Začala som sa triasť. Čo sa stalo? Urobila som mu snáď niečo? Urazila som ho niečím? Omrzela som ho? Vážne každý krok ktorý urobím, prinesie iba nešťastie? Do pekla, čo sa tu deje?

*******

Pred dvoma minútami som minula našu lampu. Pouličnú lampu o ktorú bol vždy opretý a čakal ma. Dnes nie. Smerovala som k nemu. Chystala som sa na návštevu bez pozvania. Potrebovala som vedieť čo sa s ním deje.

Pri dverách do ich domu som sa zhlboka nadýchla. Do rúk som vzala klopadlo a nemotorne som ho použila. Po chvíli sa ozvali pomalé kroky a dvere sa otvorili. V šoku som nevedela rozoznať, či medzi nimi stojí Dany, alebo jeho otec. Na moje (ne?)šťastie to bol Dany.

"Ahoj." ticho som pozdravila.
"Povedal som ti predsa, že dnes von nepôjdeme." chladne odvrkol. Čudovala som sa, že tón jeho hlasu nezamrazil môj mozog či srdce.
"Ja viem. Veď nikam nepôjdeme." pozvala som sa dovnútra a prekročila som prah domu.
Dany sa zatváril nechápavo no nakoniec povedal: "Nemala si chodiť."
"Musela som, ty idiot! Ako by si sa cítil ty, keby som ti napísala niečo v štýle 'neotravuj'?" zvýšila som hlas.
"Neotravoval by som!" zamračil sa. 
"Nebuď sprostý, sám dobre vieš, že by si urobil presne toto isté! Naklusal by si ku nám, pokojne aj pred moju matku, ktorá nenávidí akúkoľvek mužskú spoločnosť pod 25 rokov. Potom by si ma tam našiel zrejme v ďalšej depke, v kope servítkov ležať na posteli, sadol by si si ku mne a začal by si mi tam dávať ďalšiu prednášku, ktorá by mi samozrejme pomohla, ako vždy. Odišiel by si a mama by mi vynadala. Zamkla by som sa v izbe, zase by som sa rozplakala a nasledoval by rovnaký kolotoč znova a znova..." 
"Okey, možno máš pravdu." sadol si na malú stoličku. Pošúchal si oči a namosúrene si postrapatil vlasy. 
"Tak..? Čo sa deje? Nevyzerá to, akoby si mal prácu." spýtala som sa po chvíli ticha, kedy som na neho iba upierala zrak a sledovala jeho zhrbené telo. 
"Nič. Len som nemal náladu ťa vidieť." na chvíľu na mňa sklamane pozrel a potom sa znova zahľadel na dlážku. 
"Netrep! Budem egoistická, ale na mňa máš náladu vždy." uškrnula som sa. "Čo sa teda deje?"
"Vážne nič." mykol plecom a dlhšia plavá ofina mu padla do čela. 
"Dobre, ako myslíš. Vôbec tu nemusím byť." ešte raz som na neho pozrela. Stále sedel v rovnakej polohe, telo mal zložené na miniatúrnej stoličke bez operadla a zrak mal upretú nadol k jeho  výplodom mysle, ktoré na zemi nevidel nikto, okrem neho. Otočila som sa chrbtom a ruku som položila na studenú kľučku. Zhlboka som sa nadýchla. Vážne odídem? Vzdám to a stratím aj jeho? Som tvrdohlavá a netrpezlivá. Už nemám trpezlivosť sa tu s ním dohadovať.
Stlačila som kľučku a pootvorila som dvere.

"Ach," vzdychol si. "Čakaj."
Zastala som, ale tvár som neotočila na neho.
"Prepáč... Proste... V poslednom čase mám náladu ako na vode." domyslela som, ako si znova prešiel rukou po vlasoch. 
"Prečo?" spýtala som sa nehybne. 
"Nemal by som ti to hovoriť."
"Ja ti tiež hovorím veci, o ktorých by si nemal a nemusel vedieť." otočila som sa tvárou k nemu. Stál vystretý a pozeral mi kdesi na bradu. 
"Hej... Ale to je iné." krútil hlavou. Neustále sa tváril namrzene. 
"Ako myslíš." sadla som si na chladné obkladačky.
"Prepáč."
"Je to v pohode." zbadala som malý kamienok spadnutý v medzierke medzi obkladom a vzala som ho medzi prsty. 
"Naozaj?" 
"Áno, neboj sa."
"Tak... Aký si mala deň?" náhle zmenil tému.
"Fajn. Vlastne skvelý až na toto tu..." ukázala som na neho a na mňa a na chodbu, v ktorej sme už obaja sedeli na dlážke ako ľudia na pokraji zúfalstva.
"Čo sa dialo?" na jeho tvári sa konečne ukázal úsmev. 
"Nik. Vlastne len on." usmiala som sa aj ja a myšlienkami som zablúdila k jeho očiam.
"Aha." úsmev z Danyho tváre zmizol, no ja som to akosi prehliadla.
"Rada by som vás niekedy zoznámila." ďalej som si bľabotala.
"Čo ak sa s ním nechcem zoznámiť?" zamrmlal si zdanlivo sám pre seba.
"Hm? Čo si vravel? Nepočula som." s úsmevom som na neho pozrela. On už nevyzeral tak nadšene. Vyzeral, ako malý nahnevaný chlapec, ktorému mama nedovolí ešte hodinu hrať počítačové hry.
"Čo ak sa s ním proste zoznámiť ani stretnúť nechcem?" povedal nahlas a odvážne zdvihol zrak. V jeho očiach som ale zazrela čosi, čomu sa vraví bolesť alebo hnev.
Zamračila som sa: "Prečo? Myslím, že by ste si rozu..."
"Nechcem sa s ním spoznať dobre?" hlas mu stvrdol.
"V pohode, dobre." bojazlivo som ho upokojovala. 
"Nemyslím si, že bolo správne sa s ním dať znova dokopy." jazykom si prešiel po zuboch. 
"Rozhodla som sa tak. Bola a je to moja vec." zatvárila som sa nechápavo.
"Ja viem. V tomto nemám žiadnu moc. Len vravím, že sa mi to nepáči." 
"Veď ho ani nepoznáš!" vyhŕkla som. 
"Nemusím ho ani poznať, stačí mi to vedomie, že ťa podviedol a teba to celé tak bolelo. Mám pocit, že s ním nie si v bezpečí. Ak to spravil, nie je to správny chalan, a nie som si istý či ti vie dať to, čo potrebuješ. Viem sa o teba postarať lepšie ako on." zaťal zuby a lícne kosti mu badateľne vystúpili. 
"Tu ale nejde o teba..." zvraštila som obočie. 

Dany sa postavil a podišiel k dverám: "Prosím... Odíď."
"Prepáč, ono... Nemalo to tak znieť. Nemyslela som to tak. Do riti, ide o teba! Ide o teba, mám ťa rada, prosím, nenechaj ma samú. Prosím." spanikárila som. Do očí sa mi hrnuli slzy a hlava mi pulzovala, ako sopka na vybuchnutie. Stále dokola mi v nej hralo: They call you cry baby, cry baby, but you don't fucking care.

Zatvoril dvere a vrátil sa na chodbu, z ktorej sme sa doteraz nepohli. Prišiel ku mne a pomohol mi postaviť sa. Slzy sa mi zastavili kdesi medzi chvíľou, kedy už mali vytiecť a chvíľou, kedy sa mi nimi oči iba začali plniť. Všetko som videla rozmazané a hlava sa mi po prudkom pohybe zatočila. Zrak som však aj tak zdvihla k Danyho tvári, ktorá sa javila rovnako rozmazaná, ako všetko naokolo, ale stále som ju vedela rozoznať od zvyšku miestnosti. 
"Aj ja ťa mám rád, plačko." kútik sa mu podvihol v úsmeve, ktorý vyzeral ako nepodarený oblúčik nakreslený dieťaťom s ceruzkou rovnakej farby, akú mali jeho pery. 
"Čítaš myšlienky v mojej sprostej hlave." usmiala som.

Cry baby, cry baby so you laugh through your tears 

"Hrá mi v nej Cry Baby od Melanie Martinez."
"Milujem Melanie Martinez." usmial sa širšie.
"Aj ja." kývla som hlavou na súhlas.
"Mám ťa rád." dotkol sa môjho zápästia. Chcela som sa mu vytrhnúť, ale nedalo sa.
"Aj.. Aj ja teba." nebola som schopná pohnúť sa. 

Chytil moje paralyzované telo okolo pása a pritiahol si ho tesne na svoje. Naše pery sa  spojili a ja som omráčene spolupracovala a bozky mu opätovala. V mojom vnútri sa ozývali akési nové city, doposiaľ nepoznané. Slzy mi vytiekli zo zavretých očí a ja som bola neschopná čohokoľvek, čo by mohlo zastaviť to všetko, čo sa v tejto chvíli odohrávalo. 

Cry baby, cry baby, but you don't fucking care tears fall to the ground you just let them drown