WHEN I LOSE YOU

3.

Sedela som doma na posteli, zahrabaná v perinách, obklopená vreckovkami. Nechcelo sa mi nič. V iných prípadoch by som už písala Ele. Dnes nie. Ani o týždeň... Myslím, že ma znenávidela. Alebo som ju prestala baviť, rovnako ako všetkých. Hoci naposledy, keď sme sa stretli, tvárila sa že je všetko v poriadku. Aj tak viem že je to práve naopak.
Naše kamarátstvo nie je to, čo bývalo. Rozbilo sa. Ako fľaša. Boli sme ako celok. Zrazu sme na kusy.

Všetko je v poslednej dobe zle. Neviem prečo, či si to zaslúžim, či som všetkým tým ľuďom naozaj tak ublížila, či je proste v mojom živote nevyhnutné trpieť. A známi sa čudujú, čo tá pretvárka. Mám im všetkým ukázať, čo som naozaj? Čo mám v hlave? Aké jazvy mám na duši? Chcú vidieť to čierne srdce?
Nie. Radšej nech o mne hovoria, aká faloš zo mňa páchne. Ale nebudem ľuďom okolo kaziť náladu a chuť do života.
Stačí mi vidieť spokojné páriky, kamarátky ktoré spolu nakupujú alebo sú len tak vonku, šťastný domov... A zbadám všetko to, čo mi chýba. Mala som to... Niekedy...

Postavila som sa z postele a utrela som si slzy. Nemôžem tu celé dni smokliť a ležať v depresii. Toto je život. Tvrdá realita. A nezmením ju aj keď by som tak veľmi chcela. Nič nie je podľa mojich predstáv. Chcela by som veci tak, ako som si ich vysnívala. Byť s niekym, kto mi rozumie, kto ma vypočuje a pomôže mi. Mať skvelú kamarátku, ktorá robí to isté. Takú, akou bola a hádam ešte stále aj je Ela. Žiť v rodine, kde každý týždeň ideme na výlet do lesa, kde sa viem porozprávať s jej členmi. Venovať sa tomu, čo ma baví, odcestovať do inej krajiny na nejaký čas. Ale chcem, chcem, chcem. Sebec. Jediná vlastnosť ktorú nedokážem skrývať.

Prejdem ku skrini. Vyberiem z nej sveter, ktorý som mala ráno a vyjdem z izby. Chcem ísť na vzduch, trocha sa prevetrať. Nech sa všetci pokochajú mojimi červenými uplakanými očami. Len nech vidia, že nie som len tá veselá baba z druhej lavice.

Prešla som okolo kuchyne a tým pádom aj okolo mamy, ktorá sústredene umývala riad. Už sa teším na tú prednášku...
Potichu som si to nasmerovala k chodbe. Obúvala som si tenisky a omylom som hrkla do vešiaka. Ten sa hlučne zapotácal.
"Kam si sa vybrala?" zvolala mama stojaca pri drese.
"Idem sa prejsť. Sama si povedala, že som bledá a mám chodiť na slnko."
"Tak. Presne o tomto celý čas hovorím. Ty si robíš, čo sa ti zachce a zapáči, zatiaľ čo ja som povinná upratovať, žehliť, prať, behať po úradoch a bankách. Nič pre mňa nerobíš." znova začala zvyšovať hlas a nahodila práve ten tón, ktorý neznášam.
"Mami. Prosím. Nechaj ma aspoň dnes ísť na pol hodinu von. Prosím."
"Choď si. Choď. Nechaj nech ma šľak trafí." pokračovala v nariekaní.
Nemala som náladu ani trpezlivosť počúvať tieto jej obviňujúce keci a tak som otvorila vchodové dvere a s poriadnym rachotom ich aj zabuchla. Nech mama vie, že už idem preč a nebaví ma vyjednávať s ňou.

*****

Preháňala som sa plnými i prázdnymi uličkami. Stretla som známeho. Pozrel na mňa a čudne sa zatváril. Nie že by sa mu ráčilo pozdraviť ma. Oči som mala uprené na svojich ošúchaných no naďalej dobre slúžiacich teniskách a kamienkoch, ktoré som odkopávala z chodníka. Pozerať na iných ľudí? Ani náhodou. Nepotrebujem vidieť ešte viac starostí alebo naopak, ešte si pridať pár vecí na zoznam toho, čo mi život vzal, či vôbec nedoprial.

Mala som namierené do malej čajovne, kde predávajú úžasný čaj. Vždy mi pomôže trocha sa odreagovať na na chvíľu na všetko zabudnúť. Veď kto vie, čo do čajovej zmesi ešte primiešali...

Sedela som tam, sama v kúte, čakajúc na čašníka, ktorý ma obslúži vždy. Už ma pozná dosť dobre. Predsa len - som tu často.

"Ahoj! Ako sa máš?" oslovil ma s tradičným úsmevom.
"Dosť na nič, ale vďaka za spýtanie." mykla som plecami.
"To ma mrzí. Chceš o tom hovoriť?" starostlivo sa spýtal.
"Bože chráň, ešte ťa tým zaťažovať. Nie, ďakujem."
"Ale ak by si chcela, som tu." mrkol na mňa. Už dosť dlho je mi jasné, že som mu sympatická. Ja žiaľ o ňom ani zďaleka neuvažujem ako o niekom, s kým by som si chcela niečo začať.
"Áno viem a vážim si to." usmiala som sa.
"Dobre teda.." mierne sklamane vzdychol. "To čo vždy?"
"Keď môžem poprosiť." mrkla som na neho. Priateľsky.
"Hneď to bude." očerveneli mu uši ako vždy, keď sa hanbí, alebo keď mu niečím zalichotím.

Za ten čas, čo bol preč som sa obzerala naokolo. Príjemné šero sprevádzané žiarou sviečky na každom stole tvorilo nenahraditeľnú atmosféru. Naviac celá čajovňa nádherne rozvoniavala. Zrejme vonné tyčinky. Príjemná zeleno-krémová tapeta so vzorom stromu ale najmä jeho listov, bola po všetkých stenách čajovne. Pôsobila neuveriteľne upokojujúco. Starodávne stoly a stoličky z tmavého dreva dodávali miestnosti dávku renesancie. Hlboké, pohodlné kreslá rôznych tmavších farieb vás do seba pohltili tak, že sa vám nechcelo už nikdy postaviť. Všetko tu bolo v tak dokonalej harmónií, že človek iba ťažko nájde lepšie miesto na relax.

"Nech sa páči. Tvoj obľúbený." položil čašník veľkú šálku s čajom a cukrom na stôl. "Vďaka."
"Asi by som zabudol. Sušienka grátis." vytiahol z vrecka malú, v podstate kávovú sušienku a položil ju na tanierik pod čajom. Potom si šiel robiť ďalšie povinnosti.

Obzerala som sa po tvárach ľudí, ktorí sedeli za mohutnými stolmi. Oproti mne sedela dvojica starých klebetníc nášho mesta. Čo budú roznášať dnes? Že Nikolas sa vyspal s nejakou holčinou? A chuderka Amélia sa teraz kvôli nemu trápi? Radšej nad tým ani neuvažujem.

Odpila som si z pariaceho sa čaju. Jeho vynikajúca chuť sa akoby niesla po celom mojom tele. Cítila som sa skvelo. Aspoň na chvíľu. Premýšľala som... Vlastne ako vždy.
Myslím, že bude lepšie, ak... Ak sa aspoň najbližšie tri roky do nikoho nezamilujem. Aj tak to teraz nemá zmysel. Chlapi sú svine. Žiaľ, v niektorých prípadoch sú to tie najdokonalejšie svine na svete. Nikdy neviete, čo chalan myslí vážne, a čo nie. Či vás má skutočne rád, alebo je celé vaše úsilie nanič. Niektorí sú dobrí a milí... Ale sú moc hanbliví na to, aby niečo dievčaťu priznali. Tí druhí... Tí nestoja za nič. Presne takí, ako Nikolas. Nemala som si s ním nič začínať, nemala som sa do neho zamilovať. Koniec koncov, sú tu ešte tí chalani, ktorí nie sú ani hanbliví, ani príliš odvážni. Lenže takých je málo. Muselo by to byť ohromné šťastie, aby som stretla chalana, ktorý by ma mal naozaj rád a ja by som mala naozaj rada jeho. Dúfam že raz to príde. že jedného dňa spoznám chalana, ktorý bude ako môj kamarát... Ale kamarát to nebude.

Pozrela som znova do miestnosti. V kúte sedel za stolom muž v stredných rokoch, ktorý s niekým telefonoval a usmieval sa. Pri ďalšom stole sedela postaršia pani, väčšej postavy, ktorá sa tvárila asi tak ako ja, keď mám depku, ale nechce sa mi plakať. Bolo mi jej ľúto, mala som chuť za ňou prísť a porozprávať sa s ňou. Sama dobre viem, že ak sa niekomu vyrozprávam, je mi lepšie. V poslednom čase už sa nemám komu vyrozprávať a tak to všetko držím v sebe. Neviem, dokedy to vydržím. Mala by som si nájsť novú kamarátku. Aspoň kým sa neupraví situácia s Elou.