WHEN I LOSE YOU

12.

O pár minút Ela odišla. Bez slova. Tvárila sa namrzene. Bála som sa, že sa urazila ako to ona zvykne robievať. Vlastne som v to dúfala. Vedela som, že ak by to bolo tak, o chvíľu by ju hnev prešiel. Ak by to tak nebolo... Stratila by som ju na dlhú dobu. A to som skutočne nechcela.

Počuj, kde toľko trčíš?

Prečítala som si správu v mobile. No skvelé! Zabudla dom! Mala som ísť dnes k Danymu!

Hneď som u teba. Zdržanie...

Vypla som mobil a okamžite som sa postavila. Vyšla som z izby a zabuchla som dvere. Bola som na svoje pomery priam akčná. Rýchlo som si obula tenisky. Kašľala som na šnúrky. Bežala som k pouličnej lampe, pri ktorej sme sa stretli aj včera. Znova tam stál. A čakal. Radšej som sa nezamýšľala nad tým koľko tam čakal. Muselo to byť najmenej polhodinu.

"No čo je, čo je?" neodpustil si malé podpichnutie keď som upachtená pribehla k nemu.
"Prepáč. Ela." odvrkla som narýchlo.
"Ela? To je tá kamarátka, že?" spýtal sa pre uistenie.
"Áno to je ona." kývla som na súhlas hlavou.
"A čo je s ňou?" zaujímalo ho.
"Vieš čo? Poďme k tebe, tam ti to poviem." navrhla som.

********

Trvalo iba malú chvíľu, kým sme prišli k jeho domu. Môj predpoklad bol správny - býval o ulicu ďalej odo mňa. Ich dom bol menší, ale už zvonka vyzeral útulne. Pred domom bola malá veranda, rovnako ako pred naším. Domy v našej štvrti si boli veľmi podobné. Narozdiel od ich verandy, tá naša bola nevyužívaná. Strecha domčeku bola tehlovo červená a omietka rovnako biela ako naša. Trávnik bol udržiavaný, steblá sa zdali na milimeter rovnako dlhé. Nečudo, keď v dome bývajú dvaja očividne zdatní chlapi.

"Ideš dovnútra?" pozval ma a otvoril dvere.
"Mám na výber?" pobavene som zdvihla obočie.
"Myslím, že ani veľmi nie." zaškeril sa a otvoril dvere. Ovalil nás príjemný chlad domu a keďže vonku už bolo okolo tridsať stupňov, len ma popohnal rýchlejšie sa dostať dnu.

Danyho otec stál v obývačke, do ktorej som ľahko dovidela a niečo hľadal v zaujímavo vyrezávanej skrini.
"Ehm... Oci?" Dany sa snažil pritiahnuť otcovu pozornosť. "Toto je Amélia. Včera som ti hovoril, že príde."
Pán v stredných rokoch sa otočil tvárou k nám. Prekvapene som na neho civela. Dany vyzeral ako jeho mladšia kópia. Mal veľké, modro-zelené oči presne ako on, dlhší no dobre vyzerajúci nos a príjemné svetlo-ružové pery. Jediné, čo odlišovalo tých dvoch, boli otcove mužnešie črty tváre a šedinami poznačené vlasy v inom účese ako tie Danyho.
"Vitaj." milo sa usmial a z očí mu sršala dobrota. Celkom som sa cítila, akoby som stála pred Danym z budúcnosti. "Takže vy ste...?" trochu nechápavo na nás ukazoval, ale obom nám došlo, čo tým naznačuje.
"Nie! Samozrejme, že nie."
"Toto nie je vhodné, oci." dôrazne pokarhal Dany svojho otca.
"Sme len kamaráti." uistila som ho.
"Presne tak, poznáme sa len pár dní." prikyvoval.
"Dobre, dobre, pochopil som. " zasmial sa na našom nástojčivom presviedčaní.
"Ideme hore, dobre?" usmial sa Dany na otca.
"Jasné. Nerobte nič nevhodné." uškrnul sa.
"OCI!" Dany nebol dva krát nadšený zo žartíkov svojho otca.

Vyšli sme hore po schodoch. Dom bol stavaný presne ako ten náš. Mierila som k dverám, do ktorých som zvyknutá vojsť každý deň a nevyjsť odtiaľ do ďalšieho rána.
"Am, tam nie." zasmial sa Dany. "To je otcova izba."
"Aha." oblial ma pocit, ktorý prichádza vždy, keď urobím nejakú hlúposť.
"Tadiaľto." ukázal na dvere na konci chodby. Tam mávali rodičia spálňu. Už tam nie je. Mama sa presťahovala do druhej izby. Na jej mieste by som urobila to isté.

Otvoril dvere a ukázali sa modré steny jeho izby s bledým nábytkom. Bola som prekvapená, že nemal v izbe ani jednu jedinú vec, ktorá by nasvedčovala, že je futbalový či hokejový fanúšik. Pamätám sa, akú izbu mal Nikolas. Všade Real Madrid. Dany, narozdiel od neho mal v izbe poriadok a v rohu izby som si všimla gitaru.
"Hráš?" prekvapene som sa spýtala.
"Hej, trochu." usmial sa na mňa. "Baví ma to."
"To je fajn." opätovala som mu úsmev. "Aj ja hrám. A viem aj spievať. Celkom obstojne."
"Vážne? A na čo hráš?" zvedavo sa spýtal.
"Okrem toho, že na nervy," mykla som plecom, "hrám na husle."
"Wow. Obdivujem ľudí, ktorí hrajú na husle. Musí to byť ťažké. Si dobrá?"
"Neber to tak, že sa chválim. Ale dá sa povedať, že veľmi dobrá. Bola som druhá na celoslovenskej súťaži." mykla som plecom.
"Fúh. To som nečakal. Takúto celebritu mať v izbe. Keby som vedel, lepšie upracem." povedal a prekvapivo to myslel vážne. "Ale nikdy by som to na teba nepovedal. Myslel som, že počúvaš rock alebo punk."
"A to aj počúvam." vyvalila som oči. "Väčšiu časť môjho života tvorí punk-rock."
"Tak prečo hráš na husle?"
"Páči sa mi to. A čudoval by si sa, čo všetko za dá s husľami zahrať, keď to vieš. S husľami je to ako... Akoby si písal príbeh. Jedna pieseň, jeden príbeh. Môžeš vyjadriť pocity, keď hráš, tvoríš zápletku a vyvrcholenie, obrat a záver. Je to úžasné. Viem sa pri tom uvoľniť. Ale zároveň musím mať na hranie náladu. Ak mám zlú náladu, neviem hrať. Už som nehrala celkom dlho."
"Znie to skutočne zaujímavo. Zahráš mi niekedy?" pozrel mi do očí.
"Áno, ale pod podmienkou, že aj ty zahráš mne. Na gitare." nahodila som môj presviedčačí výraz.
"Dobre. Ale nie teraz." usmial sa.
"Dobre." usmiala som sa tiež.
"Dobre."
"Dobre."
"Dobre."
"Dobre?"
"Uhm."
"Pre boha, nerob sa že si Gus z Na vine sú hviezdy!" smiala som sa.
"Dobre."
"Dobre, už stačí."
"Dobre." rozosmial sa a ja s ním.
"Toto bolo strašné." smiala som sa.
"Áno, strašne dobré." držal sa za brucho.
"Fakt, už stačí." bránila som sa.

Po chvíli sme sa s úľavou dosmiali. Otvorila som oči a zistila som, že som celkom oproti nemu. Pozerali sme na seba. Videla som asi každý detail jeho krásne modrých očí. On zase sledoval moje nudné tmavo-sivé oči. Pohľadom som skĺzla po jeho nose až k perám. Čakali len na mňa. Môj pohľad sa znova nasmeroval na jeho oči, ktoré hovorili niečo čudné, čo som nevedela rozlúštiť. Priblížil sa ku mne ešte viac. Začínala som cítiť jeho dych. Srdce mi začínalo búšiť čoraz silnejšie. Pociťovala som silné nutkanie urobiť to. Priložiť pery na jeho ústa, vychutnať si ten pocit.

Neurobila som to. Je to Dany. Je to kamarát.

"Nech-nechcel si sa náhodou baliť?" posunula som sa dozadu. Spanikárila som sa začala som rýchlo žmurkať.
"Ehm, áno. Áno chcel." otočil sa k skrini. Rukou si prešiel vlasy. Aj keď si myslel, že som nevidela, ako nahnevane sa zatváril a ako mal čo robiť, aby rukou neudrel do skrine, videla som to. Nevedela som, či bol nahnevaný na seba, že to vôbec dopustil, alebo že to neurobil. Každopádne, aj ja som mala v hlave zmiešané myšlienky. Nechápala som, čo sa to stalo. Áno, uvažovala som o tom, že ho pobozkám. Áno, chcela som to spraviť. Ale bol to skrat. Dany je môj kamarát. Poznáme sa týždeň, ani to nie. A je to iba kamarát. Myslím, že sa to stalo iba preto, že mi chýba Nikolas. Alebo... Nie tak celkom Nikolas, ale ten pocit. Pocit, že ťa má niekto rád. Už chápem Elu. Viem, ako to myslela. Vedela som to celý čas, čo mi to hovorila. Ale teraz si uvedomujem, ako mi ten pocit chýba. Ten dotyk a stisk ktorý cítiš na svojej ruke. To bezpečie ktoré cítiš v jeho objatí. Tie motýle v bruchu, ktoré cítiš pri jeho bozkoch. Čas nevrátim. Čas je hajzel. Zobral mi všetko. Zobral mi jeho. Ich oboch. Teraz možno aj Elu. Chýbajú mi. Chcem ich mať pri sebe. Povedať im, ako ich mám rada. Povedať otcovi, že nezvládam pomyslenie na to, že už ho skutočne nikdy neuvidím. Pomyslenie na to, že nie je iba v nemocnici. Tak veľmi mi chýba. Tak veľmi sa hnevám na Boha, že dovolil aby sa to stalo práve mne. Tak veľmi chcem vrátiť čas.

Ale čas nevrátim.

Čas je hajzel.