Part 53.

1.3K 141 15
                                    

Celý víkend som Nialla úspešne ignorovala. A on mňa tiež. Žiadne správy, telefonáty, osobný kontakt. Tento víkend ma dokonca ani Sarah nezavolala strážiť Em. Za čo som bola v konečnom dôsledku aj rada.

Momentálne je pondelkové ráno a ja sedím u doktorky v čakárni. Už od včerajšieho večera mi nie je moc dobre, tak som sa dnes na to vykašľala a ostala doma.

Doma ako doma sa však nechystám ostať. Celý víkend som nebola za Sam, takže sa ju dnes konečne chystám navštíviť.

Už ani neviem, či mám stále dúfať v to, že sa preberie, ale tak ľudia sa preberajú z kóm aj po niekoľkých rokoch, takže nádej stále mám!

,,Elizabeth, teba som tu teda dlho nevidela." zasmiala sa sestrička v dverách a pustila ma ďalej.

,,Na koľko dní chceš ospravedlnenie do školy?" spýtala sa ma doktorka keď som vošla dnu.

,,Na dnes." nervózne som sa usmiala, keďže takéto reakcie od nich som nečakala. Človek tu nebol vyše roka a takto sa to tu zmení?

,,Tu máš aj na zajtra." usmiala sa doktorka a podala mi papierik s pečiatkou. Poďakovala som a odišla.
Tak toto dnes šlo veľmi rýchlo. Pousmiala som sa sama pre seba a kráčala smerom k nemocnici.

Cesta mi ubehla pomerne rýchlo, čo znamenalo, že môžem stráviť viac času so Sam.

Ja viem, že ma nepočuje, možno ani nevníma, no mne stačí sa jej vyrozprávať a cítim sa lepšie. Veď keď sa prebudí, aj tak jej to všetko znova prerozprávam.

S podivne veselou náladou som si kráčala hore na podchodie k izbe, kde ležala Sam. Vyšliapala som si schody a zamierila k jej izbe. Na ktorej bola vďaka Bohu sama.

Izbu mávala vždy zatvorenú, ale teraz bola otvorená.  Vošla som dnu a ona nikde. Chytila ma neskutočná panika, no hneď som tie najhoršie myšlienky vyhnala z hlavy.

Možno ju len presunuli na iné oddelenie. Alebo sa už prebudila a robia jej všetky možné vyšetrenia.

Jediná možnosť ako to zistiť, bola spýtať sa niekoho. Na moje šťastie bola na chodbe sestrička, tak som sa hneď za ňou bežala.

,,Prosím Vás, môžem sa spýtať, kam ste presunuli Samanthu Baker? Ležala na tejto izbe, v kóme." ukázala som na izbu za mnou a čakal, čo povie sestrička.

,,Oh, zlatko," jej milý úsmev sa behom sekundy vytratil, ,,Samantha medzi nami už nie je." hovorila súcitne.

,,Čo? Kde je? Previezli ju do inej nemocnice?" začala som zmätkovať. Nechápala som, čo tým chce povedať.

,,Nie, je mŕtva. Dnes skoro ráno zomrela." chytila ma za ruku.

A môj sveta a vtedy rozpadol na milión malých kúskov. Moje srdce nevládalo biť. Všetko vo mne a okolo mňa sčernalo. Všetko bolo jednou veľkou temnotou.

Zrútila som sa zem a začala plakať. Sestrička hneď začala hľadať doktorov, no ja som nič navôkol mňa nevnímala.

Len tú bolesť. Bolesť, ktorú pociťujete, keď stratíte milovanú osobu. Tá prázdnota vo vašom srdci je neopísateľná. Je nekonečná. Nezastaviteľná.

Nedokážete tomu uveriť. Nechcete tomu uveriť. Stále dúfate, že niekto príde a povie, že to bol len blbý vtip a všetko je v poriadku.

Heartless//N.H.Where stories live. Discover now