Play Me

46.kapitola

Všetky tie náhlivé pocity v mojej hrudi rástli každou sekundou trávenou v Sethovej prítomnosti. Od momentu nášho stretnutia, cez hodiny doučovania až do chvíle kým sa to niečo medzi nezačalo postupne meniť na viac. Netušila som ako správne opísať to, čo sa bezprostredne odohrávalo v mojom vnútri, ale bolo to niečo nové, niečo zvláštne, niečo priveľmi výnimočné.

Cítila som to, od končekov prstov až po korienky vlasov. Každý dotyk, každé nevinné pohladenie prstami a všetky bozky na perách, na pokožke, všade. Cítila som ako mi srdce v hrudi bláznivo tĺklo, ako ma pomaly opúšťali všetky triezve zmysly a ako som sa v Sethovej náruči postupne menila na nič.

Mal ma vo svojej moci, vo svojich rukách, v zovretí, ktoré nebolo prisilné, ale predsa pôsobilo bezpečne. Dýchala som prudko, prerývane, zrýchlene, akoby mi nestačil kyslík, ktorý som dýchala a to všetko len preto, že ma oň nástojčivosť jeho bozkov pomaly pripravovala.

Až prirýchlo sme sa z opustenej, tmavej uličky presunuli do bytu. Až prirýchlo za nami zapadli dvere a až prirýchlo sme sa na seba opäť vrhli. Bozkávajúc sme sa potácali až do izby, smejúc, hladiac, túžiac po vzájomnej prítomnosti. Z každého nedbalého dotyku sršala nutnosť a potreba všetko znova opakovať. Seth si ma k sebe tlačil, rukami obkresľoval moje krivky, ako keby si ma túžil zapamätať a zároveň zabudnúť na tie hodiny vyplytvaného času, ktoré sme strávili od seba.

A ja som robila to isté. Moje ruky v jeho vlasoch, na jeho tvári, na tetovaniach, na miestach, ktorých som sa vždy túžila dotýkať.

„Dôveruješ mi?" opýtal sa odrazu takmer bez dychu s perami nebezpečne blízko tých mojich.

Synchronizovane sme cúvali dozadu, až kým som zadnou stranou nôh nenarazila o okraj postele. Sethova otázka ostala v priestore medzi nami, keď sa mi podlomili kolená a chrbtom som dopadla na mäkký matrac, ťahajúc ho so sebou. Po páde sa pomaly dvihol na lakti, očami preskúmal každý maličký detail mojej tváre, zatiaľ čo mi prstom nežne hladil spodnú peru, ktorá sa pod jeho chabým, sotva badateľným dotykom chvela.

Pýtal sa či mu dôverujem, avšak tá otázka nepatrila tomu okamihu. Siahala až do budúcnosti, k situáciám, ktoré na nás čakali, k všetkým komplikáciám a k problémom. Bála som sa uveriť, bála som sa rána, bála som sa, že to všetko bol len krutý žart, ale niečo v Sethových belasých očiach ma dozaista presviedčalo, že strach, ktorý som cítila nebol potrebný.

„No tak, princezná," zachrapčal a vankúšikom prsta znova preskúmal podráždenú pokožku mojich pier. V tme, ktorá nás obklopovala, som len ťažko dokázala čítať zamyslený výraz na jeho bezchybnej tvári. Nekrčil obočie, nestáčal pery k sebe, len očami dookola blúdil po mojej tvári, od pier, až k očiam. Skúmajúc, hľadajúc, pamätajúc. „Chcem, aby si si bola stopercentne istá do čoho ideš a potrebujem, aby si mi dôverovala."

„Dô-dôverujem," vyjachtala som a pohľadom som sa na pár sekúnd stratila v tom jeho. Bol tak blízučko, že nás delil takmer neexistujúci priestor. Jeho dych sa miešal s mojim, pohľady zapreté jeden do druhého, hrude natlačené k sebe.

Presunul ruku pozdĺž mojej tváre k brade, k lícu, k vlasom. Prstami do nich zablúdil, potiahol ma k sebe a bez varovania opäť ráz spojil naše pery. Bozkávali sme sa pár sekúnd, keď sa odtiahol, usmial a znova prehovoril. „Musíš mi dôverovať, Ellie. V mojom živote sa totiž vyskytuje kopec fanúšičiek, kvantá žien, ale žiadnu nechcem tak ako teba."

Opäť ma tými slovami pripravil o dych a intenzita jeho pohľadu ma tlačila hlbšie do matraca.

„Nežiadam od teba nič viac, len dôveru."