Play Me

2.kapitola

Malo to byť celkom jednoduché. Jeden inzerát, jedna záujemkyňa, jeden kľúčik navyše. Aspoň to som si myslela. Po týždni sa však moje predstavy úplne rozplynuli. Nikto sa mi neozval. Bola som dokonca ochotná prekonať aj svoj strach z telefonovania s cudzími ľuďmi, len preto, aby som niekomu vyhovela. Ale koniec koncov... naozaj sa mi nikto neozval.

Všetok svoj voľný čas som trávila na prednáškach, seminároch z medicíny a pomedzi to, na ďalších prednáškach a seminároch z literatúry. Bolo to nad moje sily študovať dva odbory na raz, ale inak to jednoducho nešlo.

Nechcela som byť lekárka. Nechcela som celý život tráviť v bielom plášti, v kope liekoch a s obrovskou zodpovednosťou na krku. Navyše pri pohľade na krv som vždy omdlela.

Mojou vášňou boli knihy. Ich štruktúra, vôňa, belavé stránky a drobné písmenka, ktoré ma nútili na všetko zabudnúť. Literatúra pre mňa znamenala únik z reality, únik zo spleti problémov, únik predo mnou. Ibaže študovať literatúru bolo pre mojich rodičov príliš neadekvátne. Nespĺňalo to ich predstavu o dokonalej, precíznej budúcnosti a tak som už od detstva mala predurčenú medicínu, podobne ako Megan.

Prihlášku na literatúru som si dávala poza mamin chrbát. Neverila som, že to môže vyjsť, ale s mojim čistým priemerom, ma prijali bez ďalších zbytočných otázok. A tak som prvý mesiac štúdia trávila zrovnávaním rozvrhu tak, aby som mohla študovať oba odbory naraz. Od rána až do večera s minimom páuz.

Bol piatok, presne o piatej poobede mi končila posledná hodina a tak som si po celom týždni konečne vydýchla. O šiestej ma čakal ďalší rozhovor s mamou, ktorý mi hlasným zavibrovaním pripomenul môj mobil. Už teraz som bola maximálne unavená a navyše som cez víkend musela spracovať dve eseje z literatúry a jeden dôležitý projekt na imunológiu.

Hlava mi šla doslova prasknúť.

Byt v ktorom som trávila všetok svoj voľný čas sa nachádzal len pár blokov od univerzity. Rodičia mi na presúvanie kúpili malé, no ako inak drahé auto, ktoré som však vôbec nepoužívala. Šoférovanie mi totiž naháňalo strach a so svojim strachom som nehodlala bojovať priamo uprostred kalifornských ulíc, ktoré sú preplnené autami.

„Ach, slečna Scottová," prihovoril sa ku mne postarší vrátnik práve v momente, keď som za sebou zatvorila presklené dvere a ťažké učebnice si pritiahla bližšie k hrudi. Zdvihla som hlavu, venovala mu polovičatý úsmev a krátky pozdrav, ktorý mi okamžite opätoval. „Aký ste mali deň?"

Chabo som prikývla a umočene vzdychla, ako takmer vždy, keď mi pokladal rovnakú otázku. „Ťažký, pán Taylor, veľmi ťažký."

Úsmev na jeho tvári sa o čosi rozšíril a do voľnej ruky mi vsunul tenkú obálku. „Tu máte poštu a hore vás čaká návšteva."

Srdce mi vynechalo úder priamo uprostred rytmického tlkotu a nohy sa mi nečakane rozochveli. „Náv... návštevu?"

Pán Taylor mi venoval ďalší široký úsmev a stratil sa za vysokým recepčným pultom, nechávajúc ma samú v obrovských obavách a úplne vystrašenú.

Čo ak mama našla môj inzerát a teraz všetko vyjde na povrch? Čo ak ma hore čaká s prísnym výrazom na dokonalej tvári, pevne rozhodnutá ukončiť môj život ? Preboha, Elizabeth!

Prekonala som vlastný strach, privolala si výťah a s rýchlym tlkotom srdca vyčkávala na to najhoršie. Na moje prekvapenie ma však na úplne najvyššom poschodí nečakalo nič zlé, ba naopak. O dvere môjho bytu sa opieralo dievča asi tak v mojom veku. Tmavohnedé dlhé vlasy jej dopadali na odhalené plecia, očami sledovala zem a jednou nohou si podupkávala v rytme hudby, ktorá jej hlasno hrala cez slúchadla zastoknuté v ušiach.