6.kapitola

9.1K 515 14
                                    

Nemohla som z nich odtrhnúť oči.

Po koncerte sme sa presunuli späť do zákulisia spolu s ďalšími ľuďmi, ktorí zrejme chalanov poznali dostatočne na to, aby s nimi mohli oslavovať úspech z dobrého koncertu. Moja predchádzajúca eufória každou sekundou opadala, keď som sa ocitla na jednom z gaučov v dobre známej samote. Naokolo hrala hlasná hudba, ľudia sa bavili, veselo diskutovali a v rukách zvierali poháriky, ktoré do tmavej miestnosti nosili sporo odeté čašníčky.

Abby sa zašila v jednom z tmavých kútov spolu s Drewom a podľa toho ako náhlivo rozhadzovala rukami som usúdila, že sa rozhodne mali o čom rozprávať. Nechcela som jej kaziť dobrú náladu, alebo sa správať ako malé dieťa a tak som sa so spojenými perami posadila na najbližší mäkký, vysedený gauč.

Chyba.

Obrovská chyba.

Stačilo totiž zdvihnúť hlavu, zablúdiť očami po osobách v miestnosti a ocitla som sa akoby v pasci. Na sedačke oproti tej mojej totiž hovel Seth, s dlhovlasou, štíhlou brunetkou, ktorá mu sedela na kolenách s rukami v jeho vlasoch. Bozkávali sa. S otvorenými ústami, s jazykmi, s povzdychmi, ktoré som dokázala rozpoznať aj cez hlasnú hudbu. Jeho prsty pomaly prechádzali po odhalenej pokožke jej nôh až k lemu krátkej džínsovej sukne, ktorá sa jej nedopatrením nadvihovala čoraz vyššie.

Očervenela som, líca mi zalialo teplo a dych sa mi zasekol v krk. Aj tak som, ale neodtrhla pohľad a zahanbene naďalej sledovala scénu odohrávajúcu sa priamo pred mojimi očami. Niečo bolo na tom až príliš hypnotizujúce. To s akou nutnosťou sa k sebe tlačili, to ako sa vzájomne pohybovali ich pery, to ako kam smerovali jeho prsty.

„Už ti niekto povedal, že zazerať by sa nemalo?"

Precitla som. Niečo vo mne sa rázom spamätalo, ale aj tak bolo až príliš neskoro. Sethovi sa na plných, bozkami opuchnutých perách mihol samoľúby úškrn. Hnedovláska vstala z jeho kolien, venovala mi zamračený pohľad a keď ju on s nejakou potichu vyslovenou vetou capol po zadku, spokojne odkráčala k ďalšej skupinke smejúcich sa dievčat, ktoré na ňu s rozžiarenými očami vyčkávali.

Moje oči skĺzli späť k Sethovi, ktorý si opakom ruky utieral stopy po červenom rúži, čo na ňom hnedovláska bez milosti zanechala. Nakoniec pohľadom utkvel na mne, ruku si spustil do lona a zatváril sa akoby znudene. „Páči sa ti čo vidíš?"

Ak som si dovtedy myslela, že poznám, aký je to pocit hanbiť sa, veľmi som sa mýlila. Červeň sa mi po jeho slovách dostala do každého voľného priestoru tváre od špičky nosa, až po uši. Sklopila som zrak, zahanbene zaryla tenisky do drevenej podlahy a roztvorené dlane mi padli na kolená. Chcela som tak zakryť chvenie, ktoré mi celkom nečakane spôsobovalo zimomriavky na celom tele.

„Tak fajn," prehovoril s ľahkosťou v chrapľavom, mučivo pomalom hlase. „Stačí si požiadať."

Zdvihla som hlavu, prekvapene vykrivila pery a očami zablúdila k jeho znudenému výrazu. Potetované ruky si prekrížil cez seba na svalnatej hrudi, hlavu naklonil na bok a zaujato po mne trielil belasými očami.

„Čo... čože?" vyjachtala som. „Požiadať. Požiadať o čo?"

Skĺzol po sedačke viac dopredu, nepatrne sa vystrel a odvážne na mňa kývol hlavou, pričom mu tvár rozťahoval ďalší širokánsky úškľabok. „Mám pár minút voľna. Nie si síce môj typ, ale rád skúšam nové veci."

O čom to dopekla rozpráva? Prehnalo sa mi mysľou a tvár mi zalial o čosi tmavší odtieň červenej.

„Teraz nechápem, či sa len na hlúpu hráš, alebo aj hlúpa si..." zamyslene sa poškriabal na zátylku a tým vo mne upútal pozornosť na jeho čiernu náušnicu v pravom ušnom lalôčiku. Náušnice u chlapcov boli niečo, čo som nikdy nechápala, avšak jemu tá čierna, nevinná bodka istým spôsobom pristala. „Teda pardon, slečinka nemôže byť hlúpa, keďže študuje medicínu."

Každé jedno slovo vyslovil s precíznosťou a dôrazom, akoby sa mi istým spôsobom snažil vysmiať.

„O čom..."

Nestihla som ani dopovedať, keď sa k nemu so širokým úsmevom prikradlo ďalšie dievča v krátkej minisukni. Táto mala svetlé vlasy, tmavé oblečenie a cez ruku sa jej tiahlo farebné tetovanie až k odhalenému ramenu. Bez zbytočne márnených slov sa posadila na voľné miesto tesne k Sethovi, rukou mu zablúdila cez hruď až na krk a niečo mu zašepkala do ucha.

Úsmev na jeho tvári nadobudol celkom iný rozmer, krátko prikývol, akoby na znak súhlasu a z vrecka tmavých džínsov vytiahol krabičku cigariet. Zatiaľ čo si jednu cigaretu prikladal k perám, dievča po jeho boku ho znova pohladilo na hrudi. Nakoniec mu zložila hlavu na plece a perami so širokým úsmevom prechádzala po jeho krku.

„Tvoj čas zrejme vypršal," povedal Seth ľahkovážne, kývajúc hlavou mojim smerom, zatiaľ čo medzi prstami zvieral úzku cigaretu. „Teda pokiaľ sa nechceš pridať, princezná."

Tá predstava bola natoľko zvrátená, až mi z nej nepríjemne skrútilo žalúdok. Aj to bolo mojou ďalšou ohromne nepotrebnou vlastnosťou, nedokázala som sa nijako brániť. Iné dievčatá by na mojom mieste už dávno niečo urobili. Strelili mu facku, poslali ho kade ľahšie, odišli. Ja som však ostávala sedieť na tom istom mieste, očami sa vpíjajúc do tých jeho. Bez pohybu, bez slov, akoby som po tom naozaj túžila.

Do priestoru, ktorý nás od seba delil prenikol malý, šedý obláčik dymu z jeho cigarety. Nevedno prečo, ale práve ten nevinný opar ma donútil prudko vstať, odhrabnúť si vlasy z tváre, zastoknúť ich za ucho a bez ďalších pohľadov jeho smerom utiecť, čo najďalej. Teda, taký bol pôvodný plán, ktorý však zruinoval Cody práve tým, že do mňa nečakane narazil presne v strede pohybu.

Zvyčajne sa také veci dejú vo filmoch, alebo len ľuďom, ktorí nemajú toľko šťastia, podobne ako ja. Pretože celý obsah Codyho pohárika skončil na mojich drahých, kvetovaných šatách z najnovšej kolekcie nejakého módneho návrhára, za ktoré moja najmilovanejšia matka zaplatila obrovskú pálku. Všetko sa to udialo úplne spomalene. Najprv sme do seba nečakane narazili, z mojich pier unikol chabý výkrik a následne som na hrudi pocítila lepkavú tekutinu, ktorá sa nepríjemne vpíjala do zložitého materiálu.

Codyho oči zablúdili až k mojim prsiam, kde sa tiahla veľká tmavá škvrna. „A sakra, prepáč Ellie, nevidel som ťa."

Panika. To je presne to, čo mi neúctivo zovrelo hruď. „To. To je v poriadku. Nič. Nič sa nedeje."

Mal to byť večer, ktorý by mi na dobro zmenil pohľad na život. Mala som mať na tvári najšťastnejší úsmev v dejinách, ale namiesto toho sa všetko premenilo na hotovú katastrofu.

Sú to len šaty! Ozvalo sa mi v hlave prísnym tónom, ktorý sa až príliš podobal na tón mojej mami. Zachvela som sa, roztrasenými prstami zovrela obrovskú škvrnu a šaty si málinko odtiahla od hrude. Ich výstrih siahal až ku krku, takže som sa nijako neodhaľovala ako väčšina báb v miestnosti.

„Vážne prepáč," Codyho ospravedlňujúci tón mi opätovne prenikol do rozbúrenej mysle. „Poď, vezmem ťa niekam a spoločne to dáme do poriadku."

Naivne som prikývla, uvedomujúc si, že nemám žiadnu inú možnosť a bola by som s ním naozaj odišla, kebyže sa pri nás celkom nečakane nezjavila Abby s rozčúleným výrazom na poväčšine pokojnej a usmievavej tvári.

„Fuj to Cody!" zahriakla ho s ukazovákom vo vzduchu. „Jasne som ti povedala, aby si jej dal pokoj."

Cody jej smerom niečo zavrčal, ešte raz sa ospravedlnil a napokon s pokrútením hlavy odkráčal niekam do davu, kde sa na neho okamžite vrhla skupinka dievčat. Abby ma schmatla za ruku, ľahko sa usmiala a kývla hlavou niekam do neznáma. „Chvíľu ťa stratím z očí a už na seba priťahuješ pozornosť," zamrmlala, ťahajúc ma za sebou ako svojho verného psa až na čerstvý vzduch, ktorý mi okamžite prenikol do všetkých častí tela. „Navrhovala by som, aby sme to dnes zabalili. Teda pokiaľ tu ešte nechceš zostať?"

Vybavila som si to množstvo ľudí, všetky tie katastrofy a telo mi zaplavili zimomriavky. „Nie, nie," vychrlila som, takmer bez dychu. „Nechcem ostať."

Už nikdy.

~

Och, tak...

Play Me Where stories live. Discover now