Play Me

8.kapitola

„Kto sú tí ľudia v tvojej obývačke, Elizabeth?"

Leo si prekrížil ruky cez seba, chrbtom sa oprel o konštrukciu dverí a jeho pohľad spočinul na mne. Sedela som na kraji postele, ruky som si nervózne žmolila v lone a očami som sledovala ako sa na jeho tvári pomaly usádzal nahnevaný výraz. Spočiatku som si vydýchla, že mi pred dverami nestála mama, ale ani ten spokojný výdych netrval dlho. Leo bol totiž mamin miláčik, vedel o mne každý detail a nebolo ani tajomstvom to, že s mamou udržiaval pravidelný kontakt.

„Priatelia," vydýchla som a prsty si znova zaplietla do čudného zlepenca.

„Toto nie sú ľudia z našej spoločnosti, Elizabeth," dostal zo seba nechápavo a jedno obočie mu pritom vyletelo dohora, akoby vážne nemohol pochopiť, že som vôbec o takom niečom premýšľala.

„Na... na tom nezáleží," vyhŕkla som, cítiac ako ma jeho odcudzovanie irituje. Toto správanie som veľmi dobre poznala. Moja rodina často rozdeľovali ľudí do vyššej a nižšej triedy, akoby sme ešte stále žili v stredoveku. Ibaže od Lea som to nepočula často. Vždy som si totiž naivne myslela, že on rozdiely medzi ľuďmi nerobí.

„Samozrejme, že záleží," prehovoril s ďalšou dávkou nechápavého podtónu. „Kto sú tí ľudia, Elizabeth?"

Už len to ako oficiálne vyslovoval moje meno mi bolo proti srsti.

Elizabeth. Elizabeth. Elizabeth.

Boli sme predsa zasnúbení. Zamilovaní. Nemal by ma aspoň v tomto prípade volať inak? Nemala by som byť jeho srdiečko, miláčik, zlatko, láska?

Už keď som si v pätnástich poza mamin chrbát kúpila Twilight bola som napätá ako strunka, tajne dúfajúc, že aj mňa niekde čaká tak silná láska aká pohlcovala Edwarda a Bellu. Samozrejme, že som nečakala na upíra, či vlkolaka. Stačil mi obyčajný chlapec, ktorý by mal rovnakú záľubu v knihách ako ja. Snívala som o spoločných prechádzkach, dlhých diskusiách o Romeovi a Júlií, a tajných bozkoch, ktoré by sme si so smiechom vymieňali. Avšak moja predstava sa nikdy nenaplnila až kým som v osemnástich nespoznala Lea.

Spočiatku som nebola oslnená. Vadilo mi to ako sa niesol. To ako každé slovo vyslovoval s precíznosťou. A to, že sa vyhýbal čítaniu takmer ako som sa ja vyhýbala snobským večierkom.

Po čase som, ale nemala na výber.

Prudký pohyb z Leovej strany ma odrazu prebral a donútil venovať mu všetku dovtedy márne stratenú pozornosť. Urobil pár rýchlych krokov mojim smerom, s rukami stále prekríženými cez seba a prísnym výrazom v tvári. „Nebudem sa ťa to pýtať znova Elizabeth. Kto sú tí ľudia?"

„Priatelia," odsekla som sledujúc ako precízne skracuje vzdialenosť, ktorá bola medzi nami. „Mám predsa právo nejakých mať, či nie?"

Mama by bola na mňa hrdá, že som tú vetu zo seba vyprodukovala bez zbytočného koktania. Možno by som si u nej vyslúžila aj pochvalu.

Leo zastal len pár centimetrov odo mňa. Už som sa mu nedívala do tváre, ale priamo na snehovo bielu košeľu, ktorú mal zastoknutú do čiernych, vyžehlených nohavíc. „Toto nie sú ľudia s ktorými by sa mala priateliť," zamrmlal a keď som nepatrne dvihla hlavu naše pohľady sa stretli. V jeho očiach sa odrážalo presne to, čo aj v slovách, nepochopenie.

Samozrejme. Prečo by som tak veľmi klesla, aby som si hľadala priateľov z inej spoločnosti, keď tá naša je plná ľudí, čo by moje priateľstvo uvítali z roztvorenou náručou. Za všetkým bol sociálny status. Si hore, tak tam aj ostaň. Neznižuj sa na úroveň obyčajných ľudí, nemáš tam čo hľadať.