*Vytáčanie*
-Prosím? Ozval sa matkin hlas. Asi mi neuveríte. Ale bola som taká šťastná,že som jej hlas počula.Predsa som nebola tak dlho preč,ale od toho strachu mi tak strašne všetci chýbali.
-Mami,ja som. Okamžite ma prerušia.
-Čože? Si to ty? Alexa?!
-Áno,mami. Som v poriadku.
-Kde si? Akoto,že si sa stratila? Vieš aký sme dostali strach s ockom, keď sme počuli,že si sa stratila? Od včera vyplakávam!
-Mama. Som v poriadku. Ja prídem domov.
-Akože prídeš domov? Hneď po teba prídeme!
-Mama, pozri, môžeš byť pokojná. Viem,bála si sa o mňa ale už som v poriadku. Jedna teta mi pomohla a dám ti ju k telefónu.
Hihi. Tak toto asi nebol najlepší spôsob, no nevadí ˇ^ˇ . Nech sa porozprávajú a teta ju určite nejak uspokojí. No po čase mi teta podala telefón. Porozprávala som sa, nech dá vedieť aj ostatným. Zavolala som aj Melánie. Uff. Vzdychla som si a pozrela na tetu. Ona sa na mňa usmiala. Rozprávala som jej tam o mojej rodine. A ona mi rozprávala niečo o osude. Ale veľmi som ju nepočúvala. „Prosím už ju nepočúvaj. Hovorí hlúposti." Ozval sa vnuk. „Eh? Nie to je v poriadku. A ako sa voláš ty?" Opýtala som sa.
„Kain." Aké pekné meno.
"Vyzeráš na menej." Povedala som. A on mne nato: „Povedala tá pravá,že?" A k tomu sa usmial.
„Kain. Nepôjdete s Alexou do mesta? Nech sa nenudí." Nakázala jeho starká asi ju tak budem volať. A úprimne to by mohol. Pomaly sa začínam nudiť. „Však som si sadol pred hodinou!" Naliehal. Trochu som sa zachychotala. „To si už taký starý? ..." Opýtala som sa. „Mám 19." Pozrel sa na mňa. Trošku som sa posunula ďalej,jeho hrozivý pohľad ma k tomu donútil.
Chcem ísť už domov.
„Môžme ísť?" Opýtal sa ma.Súhlasila som. Nastúpila som do jeho auta, ktoré bolo bez strechy. „Kde chceš ísť?" Opýtal sa ma. „Kde len chceš." Povedala som ľahostajne. Dal si okuliare a usmial sa. „Bude trápne ak vystrčím ruku z okna?"
Zasmial sa. „Nie,nebude." Stúpol na plyn a vyrazili sme. Kain má výrazné pery. Príjemné šedo-modré oči.. a rozstrapatené vlasy,čo je zlaté. X3 „Čo si ma tak obzeráš?" Opýtal sa ma. Rýchlo som sa pozrela iným smerom. „Len som sa pozerala na tvoje okuliare." Vymyslela som si. „Ale ja nemám okuliare aj na perách." Usmial sa. Začervenala som a začala som si tlačiť ruky.
Začína mi chýbať Alex. Ktovie,čo robí. Ach. Prečo ma nechal odísť? ...To ma fakt nemá rad? Napriek tomu,že sme kamaráti z detstva?
Vystúpili sme z auta. Zachytil ma,keď som skoro spadla. „Si v pohode?" Opýtal sa ma. Chytila som sa za hlavu. „Áno,asi sa mi len trochu zatočila hlava." Vysvetlila som. „Zľakol som sa,že si odpadla. *usmial sa*.. „Potom ťa odveziem domov."
„Ďakujem veľmi pekne. Kde pôjdeme?" Opýtala som sa. „Ku mojím kamarátom." „K-K tvojím kamarátom?!" Divila som sa. „Kľud,neboj sa nič sa ti nestane." Uisťoval ma. Nakoniec..som sa rozhodla mu veriť. Klopal na dvere. Otvorila nám nejaká žena. Mala 17? „Tan vie,že mám prísť." Povedal Kain. Pustila nás dnu. „Kain! Ty máš sestru?" Opýtal sa Tan. „Nie! Je to..hm.. moja dlhoročná kamarátka z iného mesta." Odpovedal. Naozaj?O tom neviem. „Ty sa bavíš s deťmi?" Opýtal sa Tan.
„A?"Takže ma berie ako decko. Viem,že ním naozaj som. Ale chcem aby sa ku mne správal normálne ako doteraz.Sadli sme si na gauč. Dievča,ktoré nám otvorilo podala Kainovi pohár vína. O-on bude piť?!
