Fort Worth [book 2] z.m.

09

„Zayn bež! Rovno!" Rodgerov hlas sa mu ozýval v ušných bubienkoch ešte aj keď bol už takmer na konci chodby. Neváhal a skutočne bežal ako o život. Vlastne, jemu o život aj išlo. A taktiež Kiere.

Neobťažoval sa ani zastavovať a pozerať sa do uličiek, ktoré lemovali túto dlhú chodbu. Tma ho pohlťovala ako noc slnko. A keď počul za sebou hlasné ohľušujúce výstrely, jeho nohy sa ešte zrýchlili. Kiežby vedel bežať tak rýchlo ako puma, nemali by šancu ho chytiť. Ale teraz sa musel spoliehať len na to, že to zvládne sám a Kiere žiadnym spôsobom neublíži.

„Zabijem ho!" Keďže chodba vytvárala kvalitnú ozvenu, počul hlasy, ktoré boli niekde za ním, no nemohol a ani sa nechcel obťažovať, aby sa obzrel. Napredoval dopredu, kým nebol koniec chodby a on sa zrazu ocitol v obrovskej hale. Ku podivu tam nebol nik, ani duša.

Presklenný strop vpúšťal dostatok svetla a pre Zayna svetlo bolo momentálne ako pre smädného čerstvá voda. Tá tma, ktorá ich po celý ten čas zväzovala, bola ako zázrakom preč a Zayn takmer zabudol, že musí výjsť. Musí sa dostať von. Ale čo ho zarazilo najviac, bolo to, že to bolo tak jednoduché. A prečo tu nik nie je? Čo znamenala tá bitka a streľba, keď ešte boli v tmavej miestnosti?

Zbehol troma mramorovými schodmi a Kieru si v náručí zdvihol trochu vyššie, aby jej mohol zašepkať do uchá tiché za chvíľu budeme von. Táto hala mu prišla až príliš honosná, na to ak vyzeral zvyšok budovy. Všade bola špina a tma, ale tu, tu to bolo iné. Ako keby ľad zamrzol na všetkom a leskol sa v dennom svetle. Ako keby vás chceli oklamať, možno... A čo ak odtiaľo nie je cesty von?

A možno, že je cesty von. Pomyslel si, keď konečne našiel spomedzi tých všetých dverí, tie správne. Za ostatnými dverami boli sklady zbraní, nejakých liekov, alebo zvláštne tekutiny v skúmavkách. Momentálne sa nad tým nechcel pozastavovať, aj keď by rád zistil, čo to bolo. Čo ak ich niekto ovláda? To by mohlo vysvetľovať, prečo tu nik nie je? Čo ak sú všetci von a čakajú, aby ich oboch mohli zabiť? Možno, že aj Rodger ho oklamal...

Ale ani to sa mu nepotvrdilo, keď zatlačil jednou rukou do tých správných dverí a ocitol sa spoločne s Kierou konečne von.

Zayn sa rozhliadol. Slnko začínalo zapadať, ale len ťažko sa dalo pozorovať, keďže sa schovalo za oblaky. Už to tu nebolo také, aké si to pamätal. Budovy už dávno nemali svoj tvar. Len zopár malých komelxov bolo ako tak obývateľných. Asi tam žili tí, ktorí ešte ostali von. Ostatné bolo všetko zničené a Zayn sa medzi všetkými tými rozpadnutými budovami snažil nájsť nemocnicu. Dúfal, že aspoň tá bude neporušená a Kiere sa nič nestane.

Obloha bola tmavá, zničená dymom a nebol to ten voľkomestský smog, ale niečo ju robilo príliš špinavú. Ako keby všetok ten smútok zhorel a premenil sa v dym, stúpajúc až hore a ničiac všetko. Znečistil prostredie a možno, že o pár rokov to tu vôbec nebude obývané. Život sa možno odtiaľto o pár rokov úplne vytratí.

Obzeral sa okolo seba a úprimne bol rád, že sa dostali von. A keď zbadal pred sebou nemocnicu, z očí sa mu spustili slané slzy, rozmazávajúc mu zrak.

Trochu sebou pohol, aby tam bol čo najskôr, snažiac sa ako tak udržať Kieru v náručí, silno zvieral päste a napínal svaly, aby mu nespadla. Aj keď sa to nezdalo bola to dlhá cesta a on bol už z toho unavený. Jeho staré topánky vydávali šuchtavý zvuk, keď prechádzal po ceste. A podrážky mal tak zdraté, že cítil všetky malé kamienky, ktoré sa mu zarezávali do topánok.

V nemocnici to páchlo za chemkáliami a po dezinfekcii. Steny boli biele a čisté a na podlahe boli vychodené kachličky. Vyzeralo to ako úplne klasická nemocnica. Čo sa mu ale vôbec nepozdávalo bolo to, že si ho vôbec nikto nevšimol. Všetci si robili ďalej svoju prácu a plne ho ignorovali.

„Pomôžte jej!" Zakričal s plného hrdla až ho zaboleli hlasivky. Kiera sa znova ošila, lebo Zaynov hlas jej dunel v hlave a horúčka jej pravdepodobne stúpla za ten čas.

Pribehla k nim žena v bielom plášti a gumenými rukavicami na rukách, jej úsmev skrýval nejaké tajomstvo, ale to si Zayn v tom všetkom strese nemal šancu všimnúť. Kieru hneď naložili na nosítka a brali ju niekam preč, zatiaľ čo jej merali pulz a teplomer mala v ústach.

Zayn sa zviezol po stene dole a hlavu si vložil medzi kolená, slzy sa mu opäť dostávali z očí. Potreboval zo seba dostať všetkú tú ťarchu. Ťažil ho už len fakt, že sa v toľkých ľuďoch mýlil. A aj naprek tomu, že sa dostali von, množstvo ľudí tam trčí doteraz a on im nedokáže pomôcť. Aj keď ho už neobklopovali kovové tyče cele, stále sa cítil uveznený.

-------------------

Ahojte,

yaay predposledná časť. Teším sa úprimne na tretiu knihu. :D Onedlho by mala pribudnúť na môj profil. :) Ale to vám dám ešte vedieť. :D

Ďakujem vám za votes a komentár. :) Dúfam, že sa vám bude páčiť aj táto časť. :D Ak áno, tak určite dajte vote. :) <3

Venovanie ide Nathalia_xox. :)

with love, Kirsten xx