Fort Worth [book 2] z.m.

05

Dvere sa otvorili a dnu prenikla čiara svetla. Kiera ani Zayn nevedeli, čo sa deje, no vo dverách spoznali najmladšieho z mužov. Toho, ktorý k nim hovoril. On bol jediný, kto sa odvážil k nim prehovoriť.

„Musím s vami hovoriť." Povedal tichšie ako čakal a Kiera so Zaynom sa na seba naraz pozreli. Neboli si istí, čo od nich chce.

No netrvalo dlho, keď Zayn prikývol a muž, alebo skôr chlapec začal hovoriť.

„Chcem vám pomôcť." Povedal šeptom a stále sa obzeral okolo seba. Možno hľadal nejakú kameru, ktorá ich mohla snímať. Ale našťastie nenašiel nič. Dlaňami si pošúchal čierne oblekové nohavice a upravil si ich.

„S čím?" Spýtala sa Kiera a v hlase jej značne bolo počuť zvedavosť, no aj obavy. Bála sa, že možno ich chceli dostať do pasce. Mohol to byť len taký trik. Chcela byť radšej opatrná.

„Chcem vám pomôcť utiecť." Povedal to tak ako keby bol odhodlaný. Ako keby bol pripravený na boj, nech by to stálo čokoľvek. Zdvihol hlavu a pohľadom vyhľadal ich pohľady. Cítil z nich neistotu, no vedel aj, že ich dokáže ľahko zlákať.

„Prečo?" Zaynov hlboký hlas sa usadil v miestnosti a jeho otázka tam visela hodnú chvíľu, kým muž premýšľal. Nevedel, čo povedať. Prečo by im chcel pomáhať?

„Dostal som sa sem rovnako ako vy." Napokon vyslovil a vsal spodnú peru, očakávajúc odpoveď. Ruky sa mu mierne triasli, lebo si konečne začal uvedomovať, čo robil.

Zayn ani Kiera nič nehovorili. Boli v šoku. Čo sa to tu dialo? Ticho bolo až ohlušujúce, zatiaľ čo Kiere silno bilo srdce, cítila ako jej pretaká žilami krv a ako sa pripravuje konečne niečo povedať.

„To je nemožné." Nakoniec zahlásila a bolo to tak presvedčivé, že by mohol mať pochybnosti aj muž, ktorého ústa to vyslovili.

„Verte mi. No dostal som sa až sem, pretože tí piati idioti si mysleli, že som iný, že nie som ako vy. No zmýlili sa. Bola to chyba." Krútil hlavou, nesúhlasil so zmýšľaním ostaných piatich mužov. Nestotožňoval sa s ich názormi. Musel len vykonávať nariadenia, no bolo mu to proti srsti. Každým vysloveným slovom v ich prospech cítil, akoby z neho odchádzal kus jeho skutočného ja. No oni si ani neuvedomovali, ako to skutočne je, boli zaslepení sebou a ľudmi, ktorých držali náslim za mrežami. Ako keby niečo spáchali proti zákonu, no jediný kto tu bol bez chrbtovej kosti boli oni a tak to cítil aj tento muž, ktorý sa snažil utiecť. Utiecť domov, preč od tohto šialnestva. Preč od mreží a zúfalých výkrikov v nočnej tme.

„Musíte nám to vysvetliť." Zayn sa mu pozeral hlboko do očí, dúfajúc, že tie mu niečo prezradia. Ale tento muž bol na to už zvyknutý. V očiach nemal žiadnu emóciu. Ani kúsok.

„Na to nie je teraz čas. Vysvetlím vám to neskôr." Obaja si ho s nedôverou premerali a potom sa na neho pevne zapozerali. „Sľubujem." Dodal a na srdce si priložil ukazovák spolu s prostredníkom. A po prvý krát sa na nich usmial.

„Tak fajn. Ale ako to chcete spraviť?" Nerozumeli ako by ich chcel dostať odtiaľto von. Bolo to takmer nemožné. Všetko tu bolo strážené a nevedeli aká by bola šanca, že sa odtiaľto dostanú živí.

„A ešte jedna vec, možem sa spýtať ako sa voláte?" Zayn sa to chcel spýtať už hneď na začiatku, no akosi mu neveril a nevedel, či by to bol dobrý nápad. A síce ani teraz mu úplne neveril, no Zayn si myslel, že ak chce s nimi muž spolupracovať, tak by mali vedieť jeho meno.

„Volám sa Aden." Opäť sa usmial a podal im ruku. Najprv Kiere, ktorá ticho šepla: „Ja som Kiera." Na čom on len pokrútil hlavou a odpovedal jej: „Ja viem, pamätáš?" A úsmev mu už opäť svietil na perách. S úsmevom vyzeral naozaj lepšie. Zamračené obočie mu vôbec nepristalo. Ruku si podal aj so Zaynom a potom si opäť sadol.

Aden neváhal ani chvíľu a povedal im jeho plán. Kiera počúvala pozorne každé jedno slovo a zapisovala si to do mysle. Zayn dostal úlohy, ktoré boli fyzicky náročnejšie, no najhoršia bola časť dostať sa von z tejto obrovskej budovy.

Nakoniec vysvitlo, že s nimi plánuje odísť aj Aden. Možno, že to naozaj myslel vážne. Možno im naozaj chcel pomôcť. Bez toho odporu a nepriateľstva na tvári vyzeral naozaj prívetivejšie a oni boli viac schopní mu uveriť.

Keď bolo všetko naplánované, tak Aden napokon odišiel. Otvoril dvere a im sa v miestnosti opäť na chvíľu objavilo trochu svetla.

„Zayn, ja sa bojím. Čo ak to nezvládneme?" Keď už boli znova dvere zatvorené, Kiera prehovrila, no jej hlas prezrádzal strach.

„Neboj sa." Zayn sa posunul a Kieru si vtiahol do objatia. Cítil jej teplý dych na hrudi a jej chladné dlane na chrbte. Ochranársky jej prešiel po chrbte a ona zdvihla pohľad.

Zayn už neváhal ani chvíľu. Chytil ju za bradu a pritiahol si jej pery k tým jeho. Keď sa ich pery prvý krát dotkli, do jeho tela to vyslalo signály, ktoré mu otupovali mozog, no neprestával svojími perami láskať Kierine. Kusel do jej spodnej pery, čo u nej vyvolalo privretie očí. Nechcel ju pustiť. Boli konečne spolu a on ju nechcel pustiť a tak isto nechcel prerušiť tento bozk, ktorý sa začínal stávať vášnivým.

--------------------

Neverím, že som to tak rýchlo napísala. Naozaj táto časť sa písala sama, aj keď je to asi o ničom. :// Ja len dúfam, že vám sa to bude páčiť, keď ja s tým nie som až tak spokojná. :DDD

Nezvyknem pridávať v pondelok, no teraz to tak nejak vyšlo. :DD Našťastie je len začiatok školského roka, takže mám aspoň sem tam čas. :DD

Venovanie ide Peti_Styles. (bae, viem, že si už mala venovanie, ale to neva :D) Inak ak chcete dostávať venovania, tak komentujte, aby som vás aj potom našla a dala vám to venovanie. :DD

lots of love, Kirsten xx