Hľadel som na svoju tvár, ktorá sa odrážala v okennej tabuli. Ale nevidel som seba, ale obraz zasneženej lúky. Videl som seba, ako ležím dolu tvárou, a moja hlava je oddelená od tela. Ako ku mne Emmett s Armiem bežia, ako moje telo Emmett zdvíha, a ako ma hádže. Ako na neho skáču štyria čiernoodetí upíri, a ako ho trhajú na polovicu.
Zahryzol som si do pery, aby som nevykríkol.
Emmetta tiež zabili. Prečo to teraz vidím? Musím to zistiť.
Zišiel som dole, kde Emmett sedel pred televízorom, a sledoval futbalový zápas.
„Em? Môžeš ísť na chvíľku so mnou?" spýtal som sa.
Obor sa zdvihol, a bez namietanie ma nasledoval späť do mojej izby. Nezasvecoval som.
„Stalo sa niečo, braček?" spýtal sa.
„Ak od teba budem niečo chcieť, urobíš to?" ignoroval som jeho otázku.
„Samozrejme, môžeš sa spoľahnúť," prikývol trochu neisto. Ešte nevie, čo od neho chcem.
„Vyzleč si tričko," povedal som.
„Nie."
„Vyzleč ho, prosím."
„Nie, Jess, nemôžem."
„Musíš," neustúpil som.
Emmett vzdychol, ale vyzliekol si ho.
V prvej chvíli som sa nemohol sústrediť na nič, iné, len na jeho dokonalé svalnaté telo. Zažmurkal som, aby som si usporiadal myšlienky.
Emmettov trup rozdeľovala na dve polovice tenká čiara.
„Alice mi vravela, že hoci je upír mŕtvy, vníma dej okolo neho. Nechcel som, aby si to vedel."
„Ach, Emmett, tak ma to mrzí," potlačil som vzlyk.
„Nie je to tvoja vina, bol si predsa mŕtvy," zasmial sa.
„Ale aj tak..."
„Upokoj sa, Jess. Nič sa nestalo."
Objal som ho. „Milujem ťa, veľký brat," vydýchol som mu na nahú hruď.
„Aj ja teba, braček."
Koniec.
