„Jess? Jess!" počul som Carlisla, ako z veľkej diaľky, ako sa so mnou rozpráva, ale nedokázal som otvoriť oči. Snažil som sa pohnúť perami, ale nešlo to. Oheň vo mne rástol a silnel. Čo sa to so mnou deje? chcel som zakričať, no nedokázal som.
Zacítil som niečo na ústach. Bolo to chladné a dosť tvrdé. Ktosi mi prstami otvoril pery a do hrdla sa mi dostal kyslík. Zakašľal som a otvoril oči. Prvé, čo som si uvedomil, bolo, že vonku svieti slnko. Kútikom oka som uvidel žiarivý slnečný disk, ako preniká cez sklo. Posadil som sa. Všetci okolo mňa stáli a hľadeli na mňa, Carlisle bol najbližšie. Takže on mi dával umelé dýchanie? Spomenul som si na jeho pery. Chladné, to viem, to sú celí oni. Ale tak tvrdé? Ako sa môže s Esme bozkávať?
„Jess," oslovil ma Carlisle znovu.
„Ja... som v poriadku. Čo sa stalo? Omdlel som?" spýtal som sa.
„Nevyzeralo to ako mdloby," začal Carlisle vážne. „Bol si v bezvedomí takmer sedem hodín, bál som sa, či ešte žiješ, dýchal si nepravydelne a plytko a..."
Zoskočil som z postele a pozrel sa von oknom.
„Ukážete mi to?" poprosil som ho.
Carlisle sa usmial a nasledoval ma na balkón. Sledoval som ho, ale až kým ku mne nedošiel, vyzeral ako predtým. No v momente, keď sa postavil do slnečného svetla, začal sa trblietať. Akoby v jeho pokožke miliardy briliantov lámali svetlo a menili ho na stelesnenie nádhernej dokonalosti. Na balkón dorazili všetci, a všetci rovnako žiarili. Slnečné lúče sa od nich odrážali na mňa. Zmohol som sa len na jediné slovo.
Dokonalé.
Znova sa mi zatmelo pred očami. Ale niekto ma zachytil skôr, ako by som spadol z balkóna.
„Jess, naháňaš mi hrôzu," zamrmlal Emmett.
„Čo to so mnou je?" spýtal som sa.
Carlisle len pokrútil hlavou. „Keby som to vedel... Nemal si doma problémy s tlakom?"
„Vlastne...áno. Aspoň raz denne som pil kávu, a aspoň raz za týždeň som odpadol. Ale nie takto. Nevedel som o sebe maximálne pár minút. Vždy som sa potom zdvihol a život šiel ďalej."
„A koľkokrát si pil kávu tu?" vypytoval sa Carlisle ďalej.
Previnilo som sa na neho pozrel. „Raz?"
Carlisle pokýval hlavou.
„Skôr si myslím, že toto bolo ako v ten prvý deň," pokračoval som.
„Ale pokiaľ viem, Emmett ťa včera neuhryzol," povedala Esme.
Pokrútil som hlavou. „Nie."
„Ťažšie je to o to, že ani neviem, prečo si omdlel prvýkrát," poznamenal Carlisle. „Ešte nikto nikdy útok upíra neprežil."
S tým sme každý išli po svojom. Rozmýšľal som nad tým, čo povedal Carlisle. Nikto útok upía neprežil. Ale ja áno. Môžno to má spojitosť s tým mojím potenciálnym darom. Ochránil ma pred smrťou.
„Aj mne to napadlo," ozval sa Carlisle. Trhlo mnou. Vôbec som nepočul, že tam bol. Ale čo sa dá robiť, veď je upír. „Emmett ťa napadol, ale ty si mu zabránil zabiť ťa. Je to zvláštne, ale nie nemožné."
Otočil som sa. „Carlisle, ak ma Emmett uhryzol, mohol sa do mňa dostať jeho jed?"
„Nie, všetko som vysal. Teda dúfam. Prečo sa pýtaš?"
