Carlislove ostré zuby preťali upíriu kožu na krku a vpustili do môjho tela jed, ktorý mal moc zmeniť mi život od základov. Carlisle ma ešte uhryzol do vnútorných ohybov lakťa, zápästí, do hrude, do lýtok a členkov. Vysvetlil som si to tak, že chce do mňa dostať čo najviac jedu, aby to prebehlo rýchlejšie.
Po tom všetkom, čo som prežil, mi nová dávka jedu nepripadala až tak pálivá. Vlastne to príjemne hrialo. Nevedel som, prečo ležím a mám zatvorené oči. Otvoril som ich, stála pri mne len Rosalie.
„Bolí to veľmi?" spýtala sa.
„Takmer vôbec," usmial som sa na ňu. Nereagovala, len na mňa hľadela. Až teraz si zrejme začala uvedomovať, aké to pre mňa muselo byť.
Vlastne som na seba bol celkom pyšný. Ostatní to prekonávali s krikom, ako som sa dozvedel o Rose, a v bezvedomí, ako u Belly, no ja som s tým dokázal normálne fungovať.
Nevedel som, čo robiť, tak som počítal hlasné tikanie hodín na stene. Sekundy šli veľmi pomaly, a po štyridsiatich troch tisícoch a dvesto sekundách mi napadlo, že by som mohol celkom v pohode aj vstať. Pokúsil som sa o to, no zastavilo ma tikanie. Neboli to kuchynské hodiny, ozývalo sa to odniekiaľ zhora. Otvoril som oči, a uvidel Alice.
„Ako dlho ešte?" zisťoval som.
„Už len dvanásť hodín," odvetila s úsmevom. Čiže raz toľko, ako doteraz.
„Viem, že to znie hlúpo," začal som potichu, „ale nudím sa."
Alice sa sladko zasmiala. „Neboj sa, všetko ti vynahradím. Sústreď sa na to, čo práve dostávaš."
Ľahol som si naspäť, a zavrel oči. A naozaj. Sluch som mal oveľa ostrejší. Počul som vietor v korunách stromov, hoci ho odo mňa delilo sklo. Počul som už aj Renesmino srdce hore na poschodí. Počul som, ako niekto, zrejme Esme, utiera prach.
Znovu som otvoril oči. Všetko bolo tak ostré. Jasné. Všetko malo úžasné farby. Pozrel som sa von oknom. Videl som každý lístok aj na strome vzdialenom pol kilometra. Videl som častice dreva na srope. Videl som vlákna žiarovky, hoci svietila. Vôbec mi to nerobilo problém. Videl som, videl som, videl som...
Využíval som svoje nové zmysly naplno, keď oheň vo mne zrazu začal hasnúť. Pomaly, nie až tak, ale celkom pomaly, sa vytrácal z prstov na rukách a nohách, o minútu bola hranica už pri zápästiach a členkoch. A o pol hodinu, rátal som sekundy, moje srdce naposledy odbilo.
Nevydržal som to, proste som vyskočil z postele. Vyrazilo mi dych, keby som nejaký mal, ako rýchlo som sa dostal k stene. Bol to len zlomok sekundy, jedno žmurknutie okom, rýchlosť, ktorú som na Cullenovcoch tak obdivoval. Konečne som bol ako oni. Obrátil som sa. Stáli tam všetci a usmievali sa. Aj ja som sa usmial. Priletel som ku Carlislovi a objal ho.
„Ďakujem," zašepkal som.
„Urobil som, čo som mohol," odvetil.
Pustil som ho. Vzápätí som objímal Esme, potom Emmetta, čo bol trochu problém, Rosalie, Bellu, Alice aj Jaspera. Dokonca aj Freda, dosť sme sa zblížili. Keď sa z vraha stane priateľ, je ním naveky. Doslova. Vedel som naisto, že ešte pred chvíľou Jacob a Renesmee v miestnosti boli, no vôbec mi nevadilo, že kamsi odišli.
„Necítiš sa dezorientovaný?" spýtala sa Alice, keď som skončil.
„Dezorientovaný? Vôbec nie," odvetil som so smiechom. Môj hlas bol nádherne zvučný. „Chcel by som sa pozrieť do zrkadla." Nečakal som na odpoveď a vyletel hore schodmi. Ostatní za mnou. Zamieril som do Alicinej izby, kde mala skriňu so zrkadlovými dverami.
