Nadišiel posledný deň v roku. Deň, v ktorom sa malo rozhodnúť od živote a smrti. Jednoducho deň D. Rozhodne však nie obyčajný deň D.
Celé naše spoločenstvo stálo na lúke. Bola zasnežená nádherným bielym snehom, a ja som musel myslieť na to, ako bude onedlho poškrvnený telami bez hláv a končatín odetých v čiernych plášťoch.
Stál som úplne vpredu, no zakrýval ma Fred, aby ma Aro spočiatku nevidel. Bolo zábavné predstavovať si ho. Ostatní stáli za mnou, väčšinou po pároch, ako boli. Najbližšie pri mne stál Carlisle, ktorý držal Esme za ruku. Vedľa nich stál Emmett a Rose. Po ich ľavej ruke stál Fred. Za nimi Alice s Jasperom, Bella, celý Tanyin klan a Benjamin s Tiou a Kebi. V štvrtom rade stáli ostatní – Siobhan a jej klan, Senna, Zafrina a Kachiri, a Vladimir so Stefanom. Spolu nás bolo dvadsať päť. Ktosi mi spomínal, že Volturiovcov je tridsaťdva, teda s mojim bratom tridsaťtri. Ale ja som bol presvedčený, že on s nimi nebude bojovať.
Miešali sa vo mne pocity. Mám mať radosť, že porazíme našich nepriateľov? Alebo že sa stretnem s bratom? Nebol som si istý, a žiadnu radosť som necítil. Neviem, ako na mňa bude Armie reagovať. Cítil som skôr zmätok, a sčasti aj smútok.
Cítil som však, že Jasper ma upokojuje. Zrejme aj ostatných.
„Jess?" oslovil ma Emmett potichu. Zatiaľ ešte nablízku nikto nebol, ale nechal som to tak.
„Žiaden strach, Em," povzbudil som ho skleslo.
Krátko sa zasmial. „Ja sa nebojím. Aspoň nie o seba."
„Buď si istý, že urobím všetko pre to, aby nikto z nás nezahynul."
„Vďaka."
Myslel som, že chcel dodať ešte niečo, ale on už nič nepovedal.
„Aj vy máte ten pocit dejà vu?" spýtala sa Kate, „Takto sme tu stáli pred jedenástimi rokmi."
Počul som, ako sa niektorí usmievajú.
Bolo ešte skoré ráno, a ja som mlčky hľadel do riedkej hmly, ktorá sa prevaľovala pri zemi. Všetci odrazu stíchli, a Alice pokojným hlasom oznámila: „Je to tu."
Vynorili sa z pomedzi stromov. Kráčali neohrozene, ako víťazi, hoci šli na smrť. V duchu som sa pousmial nad ich nevedomou hlúposťou. Dosť im stúplo do hlavy, kým sú. Kráčali monotónne, rovnomerne, v jednej línii tmavých plášťov. Ich tváre zakrýval tieň ich kapucní.
Presne uprostred formácie šla Trojica. Ich plášte boli dokonale čierne, a farba plášťov od stredu postupne bledla na sivú. Vyzeralo to úchvatne, a veľmi sa mi ich výstup páčil. Robili to zrejme tak dlho, že sa na to ani nesústredili.
Kráčali stále ďalej, bez zaváhania. Keď od nás boli asi stopäťdesiat metrov, Jasper zašepkal: „Sami sa nezastavia." To bol signál pre mňa. Tak som ich zastavil ja. Okamžite zo mňa vyleteli neviditeľné modré žiariace vlákna, a rýchlo preleteli cez vzdialenosť. Mal som ich v hrsti. Zastali.
Hneď som ich pustil, jednak pre to, aby to mohlo ísť nie podľa mňa, a aj preto, že som nechcel počuť každé slovo a vnímať každý pohyb skôr ako ostatní. Zo začiatku to fungovalo, aj keď som nikoho nedržal, ale po čase sa to zmenilo.
Aro si pomalým pohybom zložil kapucňu z hlavy. Všetci ostatní to urobili takmer zároveň s ním. Jeden upír však nemal plášť, ani kapucňu. Vydýchol som. Bol to on. Môj brat. Nepohol som sa. Tú novú som nevidel.
Aro cez nás preletel spokojným pohľadom. Nevidel ma, a ani nemohol. Skvelo som sa zabával. Chvíľu obe strany ticho stáli, nikto sa nepohol. Potom Aro pokojne prehovoril:
