Bum! Kniha mi vypadla z rúk a ostala otvorená na strane s fotografiou rodiny mojej starej mamy.
Emmett McCarty.
Nezvestný od roku 1935. Mŕtvy. Nemysliteľné, aby sa dožil sto rokov. Lenže ja mám jeden dôvod, aby som si myslel, že to nie je pravda. Som si istý, že som ho videl. Jasné, nikto mi to neuverí, ale človek, ktorého som videl pred mesiacom na letisku, a Emmett McCarty sa na seba tak podobajú, že to musí byť on. Nemohol mať syna, pretože ho podľa dohadov, ktoré sú zaznamenané v tejto knihe, ho zožral medveď. Nezvestný, pretože toho medveďa nikdy nenašli. Sám tomu neverím, ale kto iný by to mohol byť? Odpoveď nepoznám. Iste, sú ľudia, ktorí majú dvojníkov, hoci nie sú príbuzní. Lenže v tomto prípade to je takmer vylúčené.
Do miestnosti vletela slúžka Ellen.
„Stalo sa niečo, pane?"
Prevrátil som očami. „Ellen, koľkokrát ti mám ešte povedať, že mi máš tykať?"
Placho sa usmiala. „Prepáč, Jess. Stalo sa niečo?"
„Nie, len mi vypadla z ruky kniha." Dosť to preháňa.
„Aha. V poriadku, prepáč," a vybehla z izby.
Zohol som sa po knihu a ešte raz som si prezrel obrázok. Bol, pochopiteľne, čiernobiely a rokmi aj trochu zožltnutý. Bolo na ňom šesť osôb. Štyria muži a dve ženy. Tá mladšia, čo sedela na stoličke - mohla mať asi pätnásť -, bola moja prastará mama. Jej brat Emmett stál za ňou. Bol obrovský, s tmavými zvlnenými vlasmi. Po jeho bokoch stáli jeho dvaja bratia, podobne vysokí a ozrutní. Ich rodičia sedeli na stoličkách vedľa sestry. Všetci, okrem mamy, mali tmavé vlasy. Až na Emmetta sa nikto neusmieval. Listoval som ďalej, ale nasledujúce strany boli o rodine mojej starej mamy Amelie Gillovej, slávnej spisovateľky. Čím staršia rodina, tým menej informácií.
Zamieril som ku kopírke a urobil si kópiu stany o informáciach rodiny McCartyovej. Vrátil som knihu na miesto a vyšiel z knižnice. Zamieril do svojej izby o poschodie vyššie. Mali sme aj výťah, ale schodami to bolo rýchlejšie.
Izba je asi silné slovo, dalo by sa to pomenovať halou premenenou na izbu. Určite by sa do nej vošiel menší vrtuľník. Šatník mal, našťastie, rozumnejšie rozmery. Hoci zariadenie izby som si vyberal sám, s veľkosťou som nemohol nič urobiť. Prešiel som k stereu a zapol pesničku Feel the light od Jennifer Lopez. Je to jedna z mojich najobľúbenejších piesní. Potom som si sadol do bieleho koženého kresla a znova si prečítal trojriadkový text o Emmettovi. Len dátum narodenia, povolanie a pravdepodobná príčina smrti. Jedna časť mozgu mi hovorila, že je nemožné, aby ešte žil. Druhá časť však tvrdila, že ten človek na letisku nemohol byť nik iný. Vtedy som si to neuvedomoval. Až dnes, keď som uvidel jeho fotografiu.
Je nejaká teória, aby niekto, koho zranil medveď, mohol prežiť? Mohol ho niekto v poslednej chvíli zachrániť. Dokázal by niekto vyliečiť muža, ktorého takmer zabil medveď? Asi nie, v štyridsiatych rokoch dvadsiateho storočia nemali také prostriedky ako dnes. Okrem toho, medveď na Emmetta zaútočil v lese, ten niekto by ho nestihol dopraviť do nejakej nemocnice. A aj keby Emmett prežil, prečo ho jeho záchrancovia nevrátili jeho rodine? Sú dve možnosti: buď zomrel, alebo sa nemohol vrátiť. Prvá je vylúčená, pretože som ho videl živého. Ale samotný fakt, že bol mladý ako pred osemdesiatimi rokmi, je zvláštny.
Možnože na ňom robili pokusy. Zachránili ho a využili vo svoj prospech. Testovali na ňom liek proti starnutiu, podarilo sa to, a on bude už večne mladý. Lenže to je hlúposť, pretože taký liek doposiaľ nevynašli, takže je nepravdepodobné, že bol pred viac ako polstoročím.
