Collinson

9. Kapitola

Moc a sláva,
Nedožiješ sa rána.
Hrdina tasí zbrane,
Tvoj život je na hrane.
Kolobas, 39. Kniha, 48. Kapitola, 87. Odsek

Opásal som si svoju bielu košeľu okolo pása, hneď ako som vyšiel z  vody. Síce ešte len svitalo bolo poriadne horúco. Keď som smedel od potu necítil som sa komfortne. Kúpeľ bol ako dar. Celú noc som nespal prehadzoval som sa. V hlave som si predstavoval rôzne situácie. Lukus nás našiel a poslal na nás Karbarzolov. Týrajú nás a mi neskutočne trpíme. Potom ležím a v ruke držím dýku. Mierim ňou priamo do srdca, a ona pomaličky prerýva jej tenkú, hebkú kožu. Padá na zem, priamo k mojim nohám. Jej pleť je ešte bledšia ako normálne a čierne vlasy má rozložené akolo seba. Dýku vytiahnem a z miesta kde bola, vyteká malý pramienok krvi. Do očí sa mi tlačia slzy. Nedokázal by som ju takto zabiť. Takto priamo. Takto skutočne. Roztrhalo by ma to, pohltilo a nakoniec úplne zničilo. Skončil som medzi bláznami z Lukusu. Tento obraz by mi zruinoval život a toto ja nemôžem dovoliť. Ja si život zničiť nenechám. To iste. Ako náhle zaženiem jeden obraz, na povrh sa dostáva iný. Nao odvádzam preč. Myslí si že ideme do ďalšej bezpečnej krajiny ale ja jej dôveru zneužijem a odvediem ju priamo do rúk Karda 18. Ju odvedú ďaleko do žarálov. Hrajú sa s ňou a sám Kardo 18 na nej skúša nové hračky. Výplody z jeho geniálnej mysle. Nao kričí a trpí. Nakoniec vypustí posledný kúsok nádeje. Umiera. Ja som hrdinom. Všetci ma oslavujú a milujú. Kardo 18 zapísal môj čin do Kolobasu a každá z generácii ma bude poznať. Mám turné po každej pýte Collinsonu, všade kde som bol stojí moja socha a ostáva tam aspoň jedna zamilovaná žena. Mám plno jedla, pytia, peňazí a žien. Len jedna tam chýba. Život skoro taký ako som si predstavoval. Skoro. Plán ako vyšitý. Priam dokonalý. Má len jednu chybu. Nao nie je sprostá.

-Mali by sme sa zmieriť. Pohádaný spojenci sú ešte horší ako nepriatelia. Prepáč mi že som bol na teba neprijemný. Chýbaš mi. Tu je niečo na zmierenie.- usmieval som sa na ňu svojim odporne falošným úsmevom a žiadal o odpustenie. Cítil som sa ako hlúpy šaško v cirkuse. A aké to len bolo celé neúprimné. Ale ak chcem niečo získať musím aj niečo obetovať. Teraz to bola moja hrdosť. Bola mnou prekvapená rovnako aj ja. Nič nehovorila len na mňa vyvaľovala tie svoje veľké oči. Tak som začal ja. -Kľudne si daj. Je to celé pre teba. Bol som na menšom love po okolí. Ja som sa už najedol. Najedz sa do sýtosti.- podával som jej upraženého zajaca. Z úst jej stekali slinky. Bol som blízko. Blízko triumfu. -Stephan... Ty si úžastný. Najlepší kamarát akého som si mohla nájsť. Bola som k tebe zlá a hnusná a ty sa mi ešte ospravedlníš a pripravíš mi takúto hostinu. No vravím, dokonalosť.- hodila sa mi okolo krku. Objatie som jej neochotne vráril. Šibalsky som sa na ňu usmial. -Nepripijeme si na to?- obaja sme zdvihli čase. Jej pery sa približovali k skaze.