Collinson

7. Kapitola

Nárek, krik a plač,
Čo že si ty zač.
Keď uvidím ťa raz,
Príde posledná z fáz.
Kolobas, kniha 7., 6. Kapitola, 18. Odsek

Vystrašne sme sa na seba pozreli. -Takže vy mi nič nepoviete? Tak to je pekné. A ešte krajšie sa s vami pohrám.- skríkol. Nao sa tlačili do očí slzy. Chlap bol svalnatý a mal viac ako 2 metre. Panoply vyzerala vyrovnane. -Prišli sme študovať staré spisy na naše zajtrajšie skúšky. Vieme že je už neskoro ale potrebujeme to. Prepáčte. Už sa to viac nestane.- hodila na neho jeden z jeho čarovných úsmevov a on mu podľahol. -Dobre detiská nepodarené ale nech je to naposledy. Upracte a vypadnite.-

Už sme v Itane nemohli ostať dlhšie. Museli sme sa pobrať ďalej. Nemali sme v úmysle opustiť A.R.I.. Našim cieľom sa stalo Slané Srdce, najväčšie jazero Collinsonu. Nik tam nežije a ani v jeho okolí. Budeme tam môcť ostať dlhšie. Cesta bude dlhá a určite úmorná. Panoply a Virga nám naďalej nebudú môcť pomáhať. Musia ostať tam kde je ich miesto, v Itane. Pomohli nám už viac než dosť.

Horúco. To bolo jediné čo vnímali naše bunky. A ešte smäd. Dva dni sme putovali púšťou. Boli sme vyčerpaný ďalej sme nevládali. Dúfali sme v oázu. V pomoc záchranu. Keď sme vtedy odmietli zobrať fľašku vody navyše ešte sme nevedeli akú veľkú chybu robíme. Pomohlo by nám to, takto sme ľahkou korisťou pre Karbarzolov. Chytia nás a my sa čo nevidieť ocitneme v rukách Karda 18 v "dokonalom" Lukuse. Všetko sa kazí od kedy sme opustili našu pýtu. Asi je to trest. S Nao sa všetko pokazilo. Je uzavratá a rozpráva so mnou len keď musí. Delíme sa o všetko a sme stále spolu ale ja mám pocit akoby sme boli od seba na kilometre vzdialený. Desí ma to. Chcem niečo povedať ale už neviem čo. Pred tým sa to nestávalo. Hnevá sa. Hnevá sa preto že som v Itane venoval viac pozornosti Panoply ako jej. Asi si myslí že som sa do nej zaľúbil, veď kto by sa nie keď jej krása je tak spanilá. Nao sa nemá dôvod hnevať, je moja vec kto sa mi páči. Lezie mi na nervy nechce o svojich rodičoch nič povedať a keď už otvorí svoje urodzené ústa výdu z nej len bezduché, otravné, paranoidné alebo hlúpe reči. Som z nej nervozny. Ach, najradšej by som ju hodil do jazierka ktoré je neďaleko pred nami. Počkať, jazierko, voda,....

Ležíme neschopný pohybu niekde v strede rozsiahlej púšte. Ochladilo sa a mi pre zmenu mrzneme. Sme dehydrovaný. Už to dlho nevydržíme. Pred nami nebolo žiadne jazierko len obyčajná fotomorgána. Čo budeme robiť? To chceme byť celý čas na úteku? Všade stráviť maximálne pár dni a potom utiecť? Bez výsledku? Bez cieľa? Kedy to skončí? Radšej by som pracoval a vyrábal súčiastky do "diabolských" zbraní a počúval komandovanie Karbarzolov ako toto. Zacnelo sa mi za mojim star životom, rodinov a hlavne matkou a jej palacinkami s javorovým sirupom ktoré som jedol v posledné ráno v našom skromnom ale peknom príbytku. Čo je s nimi? Žijú ešte? Aký som len hlúpy. Mal som sa vtedy radšej vrátiť a pokúsiť sa ich zachrániť nie utiecť a tým egoisticky zachrániť len seba a otravnú Nao. -Keby som ju radšej nikdy nespoznal.- vyriekol Stephan do tmavej noci a myslel to vážne....

                                                            
Spoluautor: Karinka Šprláková <3