Collinson

6. Kapitola

Nebo plače neustále,
Všetko mi je tak známe.
Chcem utiecť no nedá sa,
Stráca sa všetkého krása.
Kolobas, kniha 11., kapitola 6., 23. Odsek

-Toto je raj- vykríkol som nadšene. Pamoply sa zvučne zasmiala. -Toto raj ešte nie je. Tam to musí byť sto násobne lepšie. A to si ešte nevidel Lukus. No, popravde ani ja. Ale na fotkách to vyzerá neskutočne skvele. Toto je len Itan. Naše skromné hlavné mesto.- prestával som dýchať. Bol som očarený. B.D.K. sa tomu to nemohlo vyrovnať, ani zďaleka. Po celej ulici sa tiahol trh. Z oboch strán boli natesno vedľa seba stánky. Rozvoniavalo to všemožnými vôňami a mne sa zbiehali slinky. -Vigor? Som hladný. Mám peniaze ale sú z B.D.K.. Čím sa platí v tejto pýte?- Vigor aj Panoply sa na mňa začudovane pozreli. Nevedel som čo som povedal zle. -Peniaze? Prepáč Stephan ale my tu v A.R.I. nič také to nepoznáme. Nevieme čo to je.- teraz som naopak vyvaľoval oči ja. Oni nepoznajú peniaze?! Tie su predsa v našej pýte najpodstatnejšia vec v živote človeka. Ľudia sa za nimi ženú. Podvádzajú, klamú a zabíjajú len aby ich mali viac, viac a viac. Osobne som im nikdy nerozumel. -Hm, peniaze. Sú to cenné peniaze. Dostávaš ich za prácu. Aby si ich dostal musíš tvrdo makať. Potom ich dáš iným ľuďom a oni ti ich vymenia za tovar, ktory majú a ty ich potrebuješ. Je to hlavne jedlo. Deti ako ja vyrábajú zbrane a dospelý jedlo, oblečenie, náradie a iné k životu potrebné veci. Tak to tam chodí. Ako je to u vás?- so zaujmom ma počúval a všetko si zapisoval. Slovo znovu prenechal Panoply. -U nás je to tak že ľudia sa delia na dve polovice. Múdry a šikovný. My múdry sa máme dobre. Píšeme knihy, skúmame históriu, hľadáme pozostatky, cestujeme po všetkých pýtach Collinsonu a rozprávame sa s ľuďmi. V našej knižnici máme všetky zpisi. Sme centrum histórie. Tí šikovný pracujú celý týždeň a v piatok sa koná trh. Ľudia prídu zoberú si čo potrebujú a slušne poďakujú.-

Sedeli sme vo veľkej knižinici a napchávali sa koláčom. Bola to domáca špecialita. Mala neskutočne náročny názov, nezapamätal som si ho. Predala nám ho jedna milá babička. Všetci sú tu veľmi milý. Nič lepšie som nikdy nejedol. Panoply a Vigra nás tu zobrali z jedné dôvodu. Musíme zistiť prečo boli Naonini rodičia trestaný. Nao mlčí. Nechce nič povedať aj keď by nám to ušetrilo mnoho práce. Nechápem ju. Začína mi liezť na nervy., Môže nám to pomôcť pri uteku ale aj oslobodzovaní. -Takže mali by sme sa dať do práce, ak chceme skončiť do večera. Dúfam že nás tu nik nenájde. Bol by z toho veľký problém. Boli by sme tvrdo potrestaný.- prísne povedal Vigra. Nestihol som sa spamätať a on už zmizol medzi knihami.

Po lakte som bol v papieroch. Krabica so spisimi z toho roku bola veru poriadne veľká. Iné oproti nej nemali šancu. Išli sme papier po papieri ale stále nič. Zrazu som vytiahol niečo z čoho som mal dobrý pocit a v tom sa mi zpoza chrbta ozval mohutný hlas. -Kto ste a čo tu hľadáte?- Karborzol.