Denníček

19. časť

„Bože, to koľko tu toho je?!“ spýtala som sa prekvapene a prechádzala som dolu po fotkách. Hovorím, 3 269 súborov.

„Ja mám toho v notebooku ešte viac,“ uškrnul sa Justin a otvoril prvú fotku, ktorá tam bola. „Táto fotka je z nášho prvého stretnutia.“ Na fotke bolo more fotené z mojej terasy. Ďalšie fotky boli buď Justinove, moje alebo spoločné. Ešte som tam občas zazrela aj ďalších ľudí, ktorých som videla v mojej nemocničnej izbe. Justin mi vysvetloval každú fotku, hovoril mi kto je kto, keď sa tam objavili neznáme tváre. Snažil sa, aby som si spomenula, ale nešlo mi to. Nevedela som nič z toho obdobia.

Večer, ako mi sľúbila Pattie, ma prišli včetci pozrieť. Spoznala som sa s Jeremym, Erin, Jaxonom a Jazzy. Jazzy bol hravá, ale taká čudná sa mi zdala. Justin mi povedal, že to bolo preto čo sa stalo, že tá malá ma strašne ľúbi a že strašne plakala, keď sa mi stala tá autonehoda, takže nevie ako má reagovať, keď si ju nepamätám.

Ako mi doktor sľúbil, o pár dní som mohla ísť domov. Balila som si veci, konečne sa mi dalo normálne chodiť a nemala som stuhnuté svaly. Bola som v poriadku, aspoň podľa fyzickej stránky.

„Zbalená?“ spýtal sa Justin s úsmevom a vošiel dnu. Sadol si na posteľ a sledoval ako hádžem veci do tašky.

„Už áno,“ usmiala som sa a zapla som zips na taške. „Odvezieš ma?“

Justin prikývol a vyskočil na nohy. Zobral moju tašku do rúk a prehodil si ju cez plece. Spločne sme vyšli na chodbu a ja som si pomyslela, že konečne odtiaľ vypadnem. Potichu sme vyšli von a Justin ma viedol k jeho autu. Otvoril mi dvere na aute a na zadné sedadlo hodil moju tašku, ale s citom, lebo tam mám notebook.

„Konečne domov,“ usmiala som sa, keď Justin štartoval motor.

„Ale ku mne domov,“ odvetil Justin a vycúval z parkoviska.

Prekvapene som vyvalila oči a nechápala som o čom hovorí. „Ako k tebe domov? Idem k sebe domov!“

„Nejdeš, Nataly, ideš ku mne. Ja ťa tam nenechám samú. U nás stále niekto je a máš zakázané byť sama doma,“ povedal Justin a jedným okom sa na mňa pozrel.

„Nie, Justin, prosím ťa, ja musím ísť domov! Neviem ti to vysvetliť, ale ja potrebujem domov, byť doma,“ požiadala som ho a dotkla som jeho pleca.

„Pôjdeš domov, zbalíš si veci a pôjdeš ku mne, Nataly,“ prikázal Justin a pozrel na mňa už normálne, ale len na chvíľu, lebo šoféroval.

„Nemôžeš mi rozkazovať čo mám robiť, Justin!“ zavrčala som a zazrela som na neho. „Ja zostanem doma a nedostaneš ma odtiaľ.“

„Nataly, prosím, nerob mi toto. Ja ťa nemôžem nechať samú. Zostanem pár dní u teba, ale potom mi sľúb, že pôjdeš ku mne,“ požiadal Justin a pozrel na mňa ublíženým pohľadom.

„Prečo nemôžem zostať sama doma? Ja sa viem o seba postarať a vedľa mňa býva Lucy, tak čo riešiš?“ spýtala som sa a pozrela som sa naštvane von oknom.

„Bojím sa ťa nechať samú, bojím sa, že sa ti niečo zase stane a to už by som neprežil. Nataly, prosím ťa,“ zašepkal Justin a jednou rukou mi za bradu pootočil tvár k nemu.

„Si sebec, Justin. Bojíš sa ma nechať samú, lebo ty sa bojíš bolesti, ktorú by si cítil, keby sa mi niečo stalo,“ pokývala som hlavou a vytrhla som si ju z jeho rúk.

„Ja som sebec? Prečo som sebec? Lebo som kvôli tebe obetoval koncerty môjho Tour? Mojich beliebers, ktorý na mňa čakajú? Pre toto som sebec?! Pretože trávim všetok časť s tebou? Pravidelne sa kvôli tebe hádam so Selenou, ale áno, ja som sebec!“ odvetil Justin naštvane a dupol na plyn.

„Tak ma nechaj samu! Ja potrebujem byť sama! Ty to nechápeš, lebo nemáš  povahu ako ja, ale ja som bola odjakživa samotár a vždy ním aj budem! A vôbec si ťa nepamätám, nikoho si nepamätám! Budem radšej sama, než s niekým o kom nemám ani poňatia, tak ma pochop a nemusíš sa kvôli mne vzdať Tour, beliebers a Seleny, dobre?“

„Zmenila si sa, Nataly, a riadne,“ zašepkal Justin a o chvíľu parkoval pred mojím domom.

„Ja som sa nezmenila, ja som tá istá, ktorá som bola, asi len ty si poznal inú Nataly,“ odvetila som a vystúpila som z auta. Otvorila som druhé dvere a zobrala si tašku. Zabuchla som dvere a utiekla som dnu. Oprela som sa o vchodové dvere, ale zvnútra a zviezla som sa po nich dolu. Rozplakala som sa a vôbec netuším prečo. Veď toho chalana nepoznám, tak prečo kvôli nemu plačem?!

Ale o päť minút sa mi podarilo ukludniť, tak som sa postavila a vybehla som do izby. Dvojhodinový kúpeľ a už bol aj večer. Nechcelo sa mi vybalovať veci, tak som sa na to vyklašlala a už som si len spravila večeru. Najedená, usušená, som dostala divný pocit, alebo skôr nutkanie, že si musím ísť sadnúť na terasu. Poslúchla som svoj inštinkt a čakalo ma tam prekvapenie.