Denníček

17. časť

Milý denníček,

Konečne sa mi podarilo vyštverať z tej jamy, v ktorej som bola. Každý pohyb bol bolestivý, čo i len jeden nádych ma bolel, ale podarilo sa mi to, možno som naozaj silná, aspoň čo sa týka psychickej stránky.

Všetko ma bolelo! Podo mnou bola tvrdá a nepohodlná posteľ. Toto určite nie je moja posteľ v domčeku na pláži. Na tvári som niečo cítila, ale nedokázala som posúdiť, že čo to je. Okolo rúk som mala niečo omotané a nenápadne sa mi to podobalo na hadičky. Aj keď som mala pocit, že ma práve vytiahli z hrobu po sto rokoch, môj mozog pracoval ako o život.

Bez pohnutia som cítila, že ma všetko bolí. Nedokázala som si ani len predtaviť tú bolesť čo to musí byť, keď niečím pohnem. Nechápem ako sa mi toto podarilo! Nikdy som nebola nejako extra nemtavá! V živote som si nezlomila ani jednu kosť v tele a vrieskam už len keď si zlomím prst, takže toto bolo pre mňa smrť. Teraz by som ju privítala s otvorenou náručou. Konečne by som po 6 rokoch videla mamu a otca. Cítila dotyk ich rúk, cítila sa bezpečne v ich objatí aj keď by už bolo po všetkom. Občas by som to najradšej spravila. Skončila so životom a necítiť žiadne utrpenie, ktoré mi život prináša. Veď aj tak tu so mnou nikto nie je. Ale keď už som mala smrť na tanieri, aj cez tú bolesť som zomrieť nechcela.

Pokúsila som pohnúť prstami, aby som si bola istá, že vôbec žijem a všetky snahy o prežitie, neboli zbytočné. Cítila som, že mi niekto tú ruku drží, ale dosť jemne, takže sa mi podarilo pohnúť prstami.

„Nataly,“ zašepkal ženský a známy hlas. Znova som pohla prstami, načo osoba vedľa mňa reagovala, tým, že povedala hlasnejšie moje meno, priložila mi ruku k čelu a začala kričať na doktora.

Takže moje obavy sa naplnili, naozaj som v nemocnici. Nenávidim nemocnice! Strávila som tu toľko času so svojimi blízkymi, ktorý boli na pokraji smrti a žiadny doktor im nepomohol, iba odďaloval ich pád do jamy zvanej smrť. Takže neverím, že ma uzdravia, nech už mi je hocičo.

Pokúsila som sa otvoriť oči a aj sa mi to podarilo, ale svetlo okolo mňa bolo dosť jasné, takže mi to skoro vypálilo oči. Rýchlo som ich zavrela a potom som ich začala pomaly otvárať, až som si na to zvykla.

„Kde to som?“ zašepkala som a ledva som pootočila hlavu smerom odkiaľ vychádzal hlas, ktorý sa rozkrikoval minimálne na celú nemocnicu, nech príde doktor. Vedela som, že som v nemocnici, ale potrebovala som si byť sto percentne istá.

„V nemocnici, zlatíčko,“ povedal ten hlas potichu a jemne. Zaostrila som na sediacu siluetu vedľa mňa a chvíľu mi trvalo, než mi došlo, že je to moja susedka Lucy.

„Čo sa stalo?“ opýtala som sa potichu, na nič viac som nemala silu. Hľadela som na ňu a zhlboka som dýchala aj keď mi to spôsobovalo muky. Viac ako všetko ostatné ma bolela hlava a hrudník.

„Autonehoda,“ zašepkala Lucy trasúcim sa hlasom, keď do miestnosti dobehol doktor v zástupe sestričiek.

„Slečna Frayová, ako sa cítite? Čo vás bolí?“ začal sa vypytovať doktor a pozerať si papiere a prístroje a všetko možné.

„Ako keby ste ma vytiahli z hrobu,“ zamrmlala som a zavrela som oči. Nemala som silu nechať ich otvorené, len dúfam, že doktor nebude kvôli tomu štekať. Jedným uchom som začula Lucyn naliehavý hlas: „Rýchlo nastúp na najbližšie lietadlo domov, Justin! Nataly sa prebrala, ale ako vtedy vravel doktor, môže zase zaspať, tak si pohni, ak by sa to stalo!“

Doktor sa zachechtal a povedal: „Srdiečko, vy ste jednou nohou aj v tom hrobe stáli. Povedzte mi, čo vás bolí.“

„Všetko,“ hlesla som a otvorila som oči. Pozrela som sa na doktora a musela som uznať, naozaj bol pekný. Mohol mať najviac 25, nejak mladý na doktora. „Ale najviac hlava.“

„Môžete pohnúť končatinami? Skúste prsty na pravej ruke a ľavej nohe,“ prikázal doktor. Spravila som čo chcel, aj keď mi to chvíľu trvalo, vďaka stuhnutým svalov a podľa jeho úsmevu som posúdila, že to so mnou nie je až také zlé. Všetko na mňa dolahlo a ja som zaspala, alebo mi niečo šupli do hadičiek. Spala som bezsenným spánkom, to určite kvôli tým hadičkám! Zobudila som sa o pár, no viac než pár hodín. Sama netuším koľko času od vtedy ubehlo. Veď netuším ani koľkého dnes je. Mám pocit, že ja neviem nič. Otvorila som oči a uvidela som kopu ľudí, ktorý na mňa súcitne hľadeli. Občas som v ženskom oku zazrela slzu.

„Nataly,“ ozval sa vedľa mňa nejaký hlas. S námahou som otočila hlavu a vedľa postele sedel chalan s hnedými nagélovanými vlasmi dohora, hnedými očami a krásnou tvárou, ak by sa bola usmievala, ale teraz bola strhaná od bolesti; pri ňom stála nejaká blondýna, ale nebola to Lucy a ešte jeden chalan, ale ten tiež stál a ruku mal položenú na pleci toho prvého chalana. Treba uznať, že všetci mali výraz tváre ako keby boli na pohrebe, ale keby porovnáte výrazy ostatných s výrazom toho chalana čo sa ozval ako prvý, tak by ste boli riadne prekvapený. V očiach som mu videla, že sa za chvíľu asi zosype a naozaj mu toto nerobí dobre. Pod očami mal fialové kruhy a v očiach slzy..

„Kto si?“ zašepkala som mu vysilene...