45. časť

1.4K 57 0
                                    

Z Justinovho pohľadu.

Prvý krát som sa nevedel dočkať kedy konečne bude koniec koncertu. Chcel som si Nataly k sebe pritiahnuť, pobozkať ju a do ucha jej šepkať, čo k nej cítim. Ale vedel som, že to nebude jednoduché. Veď akoby aj mohlo byť, keď tu je Selena? Moja frajerka... Stále ju ľúbim, to áno, ale moje srdce sa delí na kúsky a mám pocit, že ten najväčší kus patrí Nataly. Musím to skončiť, ale čo mi na to povie? Aký jej dám dôvod? A čo mi povedia moji beliebers, keď ju opustím kvôli druhej?

Táto posledná otázka sa mi preháňala po rozume, keď som hľadel na toľkých ľudí, ktorý mi pomohli tam kde som. Ktorých tak veľmi milujem...

 S úsmevom a očakávaním, že ma tam bude čakať Nataly som vošiel do zákulisia. Ako prvú som objal Selenu, lebo tam stála s roztiahnutou náručou, ale keď ma šla pobozkať, tak som sa odtiahol a miesto toho ju ešte raz objal. Všimol som si, že zamrzla, ale nijako to zatiaľ neriešila. Rýchlo som sa presunul k mame a poriadne som ju vyobjímal. Následne som sa šiel k otcovi, Jazzy a Jaxonovi. Potom som len stál, lebo zo mňa dávali dolu  mikrofón. Hľadel som okolo seba a hľadal som Nataly, ale nikde som ju nevidel.

„Kde je Nataly?“ spýtal som sa nahlas a pozrel som sa každému do tváre, ale nikto mi neodpovedal. Všetci, okrem Freda, len mykli plecom a pokračovali ďalej. Fredo podišiel ku mne a potichu mi hovoril: „Odkazuje ti, že jej je to veľmi ľúto, ale že nemala na výber a nemáš sa na ňu za to hnevať.“

„Čože?“ opýtal som sa a vyvalil som oči. „Akože jej je to ľúto? Čo sa stalo? Ona odišla?“

Fredo prikývol a pozrel mi do očí.

Otvoril som ústa a rukou som si vošiel do vlasov. Do riti! Všetko zo mňa naraz ušlo. Srdce, duša, rozum, kyslík. Ona odišla! Ako mohla len tak odísť potom všetkom čo sa stalo? Nedokázal som to pochopiť. Veď ma pobozkala a potom odišla? Čo tým akože myslela? Bozk na rozlúčku alebo sa so mnou len zahráva?

Vytrhol som sa nejakému chlapovi čo stál vedľa mňa, od zlosti som ani nezaregistroval kto to je a rozbehol som sa po chodbe do svojej šatne. Zabuchol som dvere a chrbtom som sa o ne oprel. Hlavu som zaklonil a znovu si vošiel prstami do vlasov. Mal som chuť rozbíjať všetko čo sa dalo. Vedel som, že smútok a žiaľ ešte len príde. Najprv si musím vybiť zlosť, natoľko sa už poznám alebo sa cez to aspoň preniesť.

Sklonil som hlavu, pretože mi išla vybuchnúť z toľkých myšlienok. Nevedel som, čo mám riešiť ako prvé. Či jej mám zavolať, či mám porozbíjať všetko okolo, či sa najskôr upokojiť a o všetkom v kľude popremýšľať. Bol som s rozumom v koncoch.

Spustil som ruky pozdĺž tela a pohľadom som prešiel po miestnosti. Oči mi zastavili na zrkadle a poriadne som zaostril, aby som sa uistil, že sa mi to nezdalo. Pribehol som bližšie k zrkadlu a rukami som sa oprel o roh stola, pretože som mal chuť rozbiť to zrkadlo.

Prepáč.. –Nataly

Prepáč?! Nič viac? A ešte k tomu napísane?! Potom všetkom som si nezaslúžil nič viac?

Hľadel som na ten nápis  a zožieral sám seba, keď sa rozleteli dvere. Ani som sa neunúval otočiť, aby som zistil kto to je. Veď on/ona sa ozve a podľa hlasného nárazu dverí o stenu, som usudzoval, že má naponáhlo, čiže sa to dozviem čo najskôr. Pomaly, ale isto som začínal byť apatický.

„Čo si jej, do riti, spravil?!“ zavrčal za mnou Twistov nasratý hlas. Zaostril som na neho pohľad v zrkadle a pozeral som na neho bez výrazu tváre.

„Komu?“ spýtal som sa potichu bez výrazu, bez chute, bez nálady, bez života. Znova som sa pozrel na seba a ignoroval som to, že Twist sa za mnou trasie od zúrivosti.

DenníčekTempat cerita menjadi hidup. Temukan sekarang