Collinson

1. kapitola

Na krajinu padá tmavý dym.
Kto už len urobí niečo s tým?
Aj hrdinovia položili zbrane,
Z popola už nik nevstane.
Kolobas, kniha druhá, 4. kapitola, 28. Odsek

-Stephan!- niekto na mňa hlasno zakričal z opačnej strany miestnosti. Roztvoril som unavené oči. Silné nedeľné slnko mi bilo do očí. Normálne som vstával ešte v noci, toto bol nezvyk. Dnes som nemusel ísť do roboty. Veľký sviatok, tak ho aspoň nazývali moji "kamaráti". Jedeň deň do roka keď si moje mozoľnaté ruky môžu oddýchnuť. Už len polroka a pôjdem so svojimi rodičmi na cvičisko. O chvíľu dosiahnem 4 roky, čas dospelosti. Na počesť toho to sviatku v našej pýte B.D.K. začnú zábavy. Pripravuje sa to už mesiac. Všetci sa tešia, radujú a hlavne tancujú. Na uliciach sú davy ľudí ktorý túžia po zaslúženom oddychu.

-Už idem mama!- zakričal som jej späť. Usmieva sa a pospevuje si. Na tanier mi položí sladké palacinky s javorovým sirupom. Je skvelá kuchárka a palacinky chutia výborne. Zhltnem ich na jeden šup. -Mami, idem za Nao. Na zábavu prídeme spolu. Potrebujeme ešte niečo prebrať. Pomôžem s prípravami- dúfal som že  ma nezapriahne do práce ako minule. Nao je moja jediná a pravá kamarátka. Poznáme sa od bábätka, aj v škole sme spolu sedeli v lavici. Kým si zo mňa všetci uťahovali že som čudák, ona pri mne stála a ich reči si nevšímala. Je to očarujúce dievča. Bledá pleť, karmínové pery a čierne rovné vlasy ju odlišujú od ostatných dievčat z B.D.K.

Sedeli sme mlčky na streche ich obydlia. Domom sa to nazvať nemohlo. Sú to pozbíjané laty a plechy zo smetiska. Jej rodičia boli veľmi chudobný. Z nejakých dôvodov im ľudia z Lukusu odmietali posielať viac peňazí ako potrebujú na prežitie. Ledva im zvýšilo na jedlo. Ak aj robili nad čas nedostali ani o cent viac. Asi sa v minulosti, nejako prehrešli. Nao o tom nerada hovorila. Určite to bolo pre ňu veľmi neprijemna téma. Raz som sa jej na to opýtal a ona sa namiesto odpovede rozplakala. Týždeň so mnou neprehovorila ani slovo. Nechcel som túto chybu znovu opakovať. Nechcel som ju rozplakať. Nerád som ju videl plakať. Jej slzy ma zraňovali. -Myslíš že sa dnes stane niečo výnimočné?- opýtala sa. Ja som bol rodený pesimista a ona naopak zarytí optimista. Podľa mňa sa nič nestane a ak tak, bude to len zlé. Sto percentne tam bude neskutočná nuda. Ako vždy. -Nie, nič sa nestane. Veď to poznáš. Ako za každým. A s kým ideš tancovať tento krát?- Nao o nápadnikov od mala nemala núdzu. Krása jej zabezpečila davy mužov. No neviem či jej to v živote pomôže. Dúfam že áno. Chcem aby mala lepšiu budúcnosť ako jej rodičia. Postarám sa o to. Každý krát šla tancovať s niekym iným. Priznávam sa, žiarlil som. Chcel som ju, bola moja, tak to malo byť. Bolo nám to súdené. -Idem sama. Ten ktorého som chcela ma nepozval. Asi nemá záujem.- alebo sa hanbí. Tak ako ja.

Chytil som ju za ruku a ťahal davom. Všade vládla dobrá nálada. Od kedy sme prišli len sme sa napchávali. Stoly sa prehýbali pod ťarchou dobrého jedla. Vyberané jedlá o ktorých sa nám normálne mohlo len snívať. Krevety, kaviare, 10. poschodové torty poliate sladkou polevou. Veci pochádzajú z Lukusu. Tu v poslednej pýte Collinsonu sa takéto jedlá nejedávali. Nemohol som sa od stolu pohnúť. Len som do seba tlačil, tlačil a tlačil. Keď môj žalúdok bol plný do prasknutia a Nao nasadila na tvár unudený výraz, radšej som ju zobral na parket. Miešali sa tu všetky vekové kategórie. Zazrel som aj pár tridsiatníkov, ktorý ešte vládali. Túto noc sme si užívali na plno. Nevnímali sme nič len seba. Naše tváre sa približovali a ja som bol odhodlaný to urobiť.... V tom som ich zbadal. Sivý mrak sa k nám nebezpečne približoval, za sebou nezanechal nič iba tmu.

Ahojte :) vydala som ďalšiu knihu, ktorá je iná ako tie pred tým. Som vám veľmi vďačná za to že ste si to prečítali a dúfam že budete čítať aj dalej a tento príbeh vás bude baviť. :) ďalej chcem poďakovať svojej veľmi dobrej kamarátke Karinke Šprlákovej za to že mi s tým to príbehom pomáha a je jeho spoluautorkou. Bez nej by to nebolo ono. :)