Mafia king

1. Kapitola: Dunajský prach a kamenné tesáky

Vzduch nad Dunajom chutil po vlhkosti, tlejúcom lístí a starých, špinavých peniazoch. Nad Bratislavou sa zaťahovala sivá, olovená obloha. Gotické a historické veže starého univerzitného kampusu v centre mesta sa týčili k nebu ako rad kamenných tesákov. Pre tisíce študentov, ktorí s nadšením a nervozitou prechádzali masívnou kovanou bránou historického nádvoria, bol tento komplex symbolom prestíže a lepšej budúcnosti.

Pre Kairu to bol len ďalší revír. Miesto s vopred určenými únikovými zónami, slepými uhlami pre bezpečnostné kamery a stovkami tiel, medzi ktorými sa dalo dokonale stratiť.

Kaira stála na okraji hlavného nádvoria, chrbtom opretá o chladný kmeň mohutného starého javora. Ruky mala hlboko ponorené vo vreckách obnosenej čiernej koženej bundy. Pod ňou, tesne priliehajúc k jej rebru, odpočíval skrytý popruh a v ňom tri obojstranné dýky vykuté z valyrijskej ocele. Ich čepele boli temné, pohlcovali svetlo a ich chladný dotyk ju jemne mrazil cez tenkú látku trička. Bol to jediný pocit, ktorý jej v tomto chaotickom dave pripomínal, kým v skutočnosti je.

Cez deň bola Kaira prváčkou kriminológie. Dievčaťom bez minulosti, s falošnými slovenskými dokladmi a priemerným prospechom, ktoré sa radšej pozeralo do zeme, než by nadväzovalo očný kontakt. No len čo nad Malými Karpatmi zapadlo slnko a tiene v meste ožili, stávala sa nástrojom. Chladnokrvnou asasínkou, produktom tvrdého a bezcitného výcviku tajného rádu, ktorý ju naučil jednu základnú pravdu: Všetci ľudia sú len ciele. Niektorí o tom len ešte nevedia.

Pozorne sledovala okolie. Jej oči, ostré a chladné, analyzovali dav. Študenti boli rozdelení do presných sociálnych vrstiev. Bohatí synáčikovia z bratislavských víl v značkovom oblečení, športovci s univerzitnými mikinami, vystresovaní cezpoľní štipendisti z internátov s nosmi zaborenými v knihách. To bola tá viditeľná vrstva. Kaira však hľadala niečo iné. Hľadala jemné signály, ktoré bežným ľuďom unikali – stopové prvky mágie vo vzduchu, neštandardné rozmiestnenie civilných strážnikov, zbrane skryté pod oblekmi študentskej elity.

Bratislava mala svoju temnú stranu. A táto univerzita bola jej skrytým srdcom.

„Hej! Ty musíš byť Kaira, však?"

Ten hlas bol príliš hlasný, príliš energický a preťal Kairovo sústredenie ako tupá sekera. Kaira mierne napla svaly, pripravená na okamžitý útok, no v stotine sekundy sa prinútila uvoľniť. Na tvár nasadila masku neutrálnej, trochu plachej študentky.

Pred ňou stálo dievča s divokými blond kučerami, oblečené v jasne žltom svetri, ktorý v tomto sychravom bratislavskom počasí pôsobil ako päsť na oko. V rukách zvierala kopu papierov a mapu kampusu.

„Ja som Elena," vyhŕkla blondínka a okamžite sa k nej natiahla, aby jej potriasla rukou. Kaira ruku prijala, no stisk uvoľnila tak rýchlo, ako to len bolo slušné. „Sme spolu na izbe v Mlynskej doline. Pozerala som si zoznamy ubytovania. Hovorím si, wau, konečne niekto, kto vyzerá, že neprežil celé leto na jachte v Chorvátsku. Povedz mi, že nie si jedna z tých nafúkaných bratislavských kôz, inak tie roky na výške neprežijem."

„Nie som," odpovedala Kaira stručne. Jej hlas bol tichý a chladný, no Elena to zjavne ignorovala.

„Chvalabohu!" vydýchla Elena a otočila sa smerom k hlavnej budove. „Poď, ukážem ti, kde máme prednáškarne. Tento rok je to tu čistý blázinec. Počula si o tom, čo sa stalo minulý týždeň v bratislavskom prístave? Hovorí sa, chechtám sa z toho doteraz, že mafiánska rodina Rossi vyhodila do vzduchu celý sklad konkurenčného gangu z východu. A hádaj čo? Ich najmladší syn chodí priamo sem. Sedí na prednáškach z práva, akoby sa nič nedialo. Všetci profesori sa tvária, že je to legálne, ale..."

Elena zrazu stíchla. Vlastne, stíchlo celé historické nádvorie.

Ten prechod zo šumu stoviek hlasov do absolútneho, hrobového ticha bol okamžitý. Bolo to, akoby niekto na celom kampuse stlačil tlačidlo stlmenia zvuku. Študenti, ktorí sa sekundu predtým smiali, ustúpili od hlavného chodníka. Tí, čo kráčali k posluchárňam, zastali a sklonili hlavy k zemi alebo sa začali urýchlene pozerať do svojich telefónov.

Kaira nepohla ani svalom. Zostala stáť pod javorom, no jej zmysly sa vybičovali na maximum.

Cez masívnu kovanú bránu z ulice prechádzala trojica chalanov. Kráčali s absolútnou istotou niekoho, komu patrí nielen táto pôda, ale aj vzduch, ktorý ostatní dýchajú. Po stranách išli dvaja statní mladíci. Ten napravo mal na sebe tmavú bundu, pod ktorou sa jasne rysoval obrys popruhu na zbraň, a jeho oči neustále skenovali okná a strechy – profesionálna ochranka vyškolená na boj zblízka.

No Kairu zaujal ten v strede.

Xander Rossi.

Mal na sebe dlhý, dokonale strihaný čierny kabát, pod ním tmavý rolák a džínsy. Každý jeho krok na mačacích hlavách nádvoria bol pevný, rozvážny a plný nebezpečnej elegancie. Xander nemusel kričať, aby si vynútil rešpekt. Z jeho arogantného postoja a chladného výrazu tváre vyžarovala čistá, animálna dominancia. Mal ostro rezanú sánku, tmavé vlasy mierne strapaté od dunajského vetra a oči... jeho oči boli ako kusy ľadu. Temné, bystré a neľútostné. Bol to presne ten typ človeka, ktorý sa narodil pre podsvetie. Mafiánsky princ, ktorý ovládal toto mesto a vedel, že nikto v tomto kampuse nemá odvahu sa mu postaviť do cesty.

Xander kráčal stredom nádvoria a dav pred ním sa poslušne rozostupoval. Každý jeden študent uhol pohľadom. Nikto nechcel pritiahnuť pozornosť predátora.

Okrem Kairy.

Kaira zostala stáť s rukami vo vreckách, chrbát opretý o strom. Hlavu nesklonila. Naopak. Pozrela sa Xanderovi priamo do očí. Jej pohľad bol chladný, analytický, meravý. Nevyjadroval strach, rešpekt a dokonca ani záujem. Pozerala sa naňho tak, ako sa chirurg pozerá na anatómiu tela pred prvým rezom.

Xander prechádzal okolo nej. Vzdialenosť medzi nimi sa zmenšila na sotva dva metre. V tej sekunde jeho ľadový pohľad skĺzol na ňu. Zvyčajne ľudia pred ním uhýbali očami do dvoch sekúnd. Kaira však neuhla. Jej zreničky sa ani nepohli.

Xander na moment nepatrne spomalil svoj krok. V jeho tvári sa neobjavil hnev, ale niečo oveľa nebezpečnejšie – zvedavosť. Jeho obočie sa mierne zdvihlo a kútik úst sa mu zvrtol do ostrého, arogantného úškrnu. Bol to výraz šelmy, ktorá si práve všimla niečo, čo do tohto stáda oviec nepatrí. Nezastavil sa však. Pokračoval v ceste, jeho sprievod ho nasledoval a ťažké drevené dvere historickej budovy sa za nimi s buchotom zavreli.

Nádvorie sa opäť pomaly prebralo k životu, no atmosféra zostala napätá.

Elena vedľa Kairy stála ako skamenená, tvár bledú ako stena. Prudko chytila Kairu za rukáv koženej bundy a potiahla ju k sebe.

„Ty si sa úplne zbláznila?!" zašepkala Elena hystericky, hlas sa jej triasol. „Povedala som ti, že sa naňho nepozerá! Videla si ten úškrn? On si ťa zapamätal, Kaira! Na Xandera Rossiho sa nepozerá, ak nechceš skončiť na dne Dunaja s betónom na nohách. Jeho rodina vlastní polovicu Bratislavy. A on vlastní túto univerzitu."

Kaira jemne, ale nekompromisne sňala Eleninu ruku zo svojho rukávu. Jej výraz tváre zostal nehybný, no vnútri nej sa prebudil chladný kalkul.

„Je to len chalan, Elena," povedala Kaira, a jej hlas mal tón, z ktorého by bežnému človeku nabehli zimomriavky. „A každý chalan krváca rovnako."

Premýšľala som, že by som sa pustila do niečoho nového. Čo hovoríte na niečo v takejto téme?