“prepáč mi to.”
adam sa snažil presvedčiť samého seba, že mu to stačilo. že byť jeho kamarátom stačilo. že môcť s ním tráviť čas stačilo. že rozprávať sa s ním o vzdialených snoch stačilo. že vdychovať jeho vôňu, keď ho objal, stačilo. a začínal tomu veriť — tak prečo to musel urobiť? prečo ho musel pobozkať?
“mrzí ma to.”
adam len letmo počuje leove ospravedlnenia. príliš sa sústredí na rapídne trepotanie svojho srdca.
všetko som pokazil.
zavrie oči. dúfa, že keď ich otvorí, zistí, že toto celé je iba zlý sen — že je doma, v posteli, že leo tam nie je a nikdy ho nepobozkal. že sú ešte stále kamaráti.
keď ich otvorí, leo tam stále stojí a upiera smutné oči na adama. “snažil som sa. ale nedokážem to. neviem to opätovať.”
“už nerozprávaj,” preruší ho adam.
“môžem— môžem u teba aj tak prespať?”
“nevadí ti to?”
“nie. je to príjemné, keď viem, že ma niekto má rád.”
adam zo seba dostane vzlyk pomedzi bolestivý smiech.
“stále môžeš prespať.”
zajtra budú leove narodeniny. chcú si užiť posledný deň spolu.
leo sa na adama usmeje a on sa napriek všetkému znovu rozplynie a jediné, čo mu v tej chvíli preletí mysľou je to, aký je rád, že je pri ňom.
YOU ARE READING
naposled
Short Storyleo bol dôkazom, že aj chlapci plačú, keď si večne hrýzol pery až do krvi, aby zabránil slzám. leo bol dôkazom, že aj chlapci nosia makeup, keď si ním večne zakrýval modriny. no už to viac nedokázal. vlak do neznáma mu odchádzal o dvadsať minút.
