adam a leo chodia do škôl v rozličných mestách. môžu sa stretávať iba cez víkendy.
pretože leto sa nakoniec skončilo, a september so sebou doniesol závan trpkej reality, chladných rán a kopiacu sa hŕbu papierov a domácich úloh na adamovom stole.
pri tomto stole práve sedí, vo štvrtok večer, a snaží sa presvedčiť čas, aby plynul rýchlejšie. pohľad vrhne na obnosenú školskú tašku v kúte izby, z ktorej jedno ramienko bolo už napoly oddelené od vrchu tašky.
adamova hlava už nepláva tak vysoko v horách a oblakoch ako predtým, no ani to mu nezabráni v snívaní.
tuho zovrie oči, zatne spánky, je večer.
je noc, je ráno, je obed, je poobede, je večer.
cyklus, ktorý sa neustále opakuje. a na jeho konci, sladká odmena. na jeho konci, keď príde víkend, uvidí lea.
očami zaostrí na náramkové hodinky, ktoré obopínajú jeho zápästie. stojí na vlakovej stanici, zacíti kebab, započuje nadávky bezdomovca na jednej z lavičiek. a príde hrmot, vánok. predzvesť prichádzajúceho vlaku, ktorý niesol aj lea priamo do jeho náručia.
cíti jeho teplé telo, jeho ruky, ako mu šúchajú chrbát. jeho dych, ktorý mu hladí krk. nadýchne sa jeho vône. vonia ako letmý záblesk, ako dym z cigariet a všetko, čo by adam túžil mať.
chvíľu to trvá, kým sa pustia, ľudia ich musia obchádzať. no keď sa odtiahnu, adam si praje, aby ho smel objímať dlhšie — aby neuvidel ten záblesk v jeho očiach, ktorý tam je čoraz častejšie.
aby zakaždým, keď sa stretnú po dlhom týždni neuvidel, ako sa svetlo v leových očiach stráca, mizne.
mizne a berie so sebou aj adama, ktorého srdce znovu klesne o trochu hlbšie v jeho hrudi, a on sa neustále vnára hlbšie a čoraz viac bojuje o vzduch.
YOU ARE READING
naposled
Short Storyleo bol dôkazom, že aj chlapci plačú, keď si večne hrýzol pery až do krvi, aby zabránil slzám. leo bol dôkazom, že aj chlapci nosia makeup, keď si ním večne zakrýval modriny. no už to viac nedokázal. vlak do neznáma mu odchádzal o dvadsať minút.
