naposled

pýtajte sa, odpoviem

“opýtaj sa,” leo preruší ticho medzi nimi. adam sa naňho neodváži pozrieť, aj keď cíti jeho prenikavé oči na jeho tvári, ako putujú po jeho líci, brade, nose, po čiare jeho profilu a prameni vlasov, ktorý mu spadol na čelo. “do toho.”

“neviem, čo—”

“ale vieš.” leov hlas, pretkaný medom a teplom a domovom a mrazom a trpkosťou, je prenikavý, nástojčivý a napriek tomu jemný ako hodváb. “vidím ti to na očiach, že máš otazky.”

adam cíti, ako leo znova obráti hlavu tak, že svoj zrak upiera na strop. odľahne mu, že už viac nemusí znášať tiaž jeho pohľadu. “nemôžem sľúbiť, že budem úprimný, alebo že ti tú odpoveď budem vedieť dať, ale budem sa snažiť.”

teraz je adamov rad na to, aby sa pozrel na lea. nikdy by ho to neunavilo, pozerať sa na to stvorenie ležiace vedľa neho na tenkom koberci, cez ktorý sa im do chrbtov zabodáva chlad drevenej dlážky, ale v tejto chvíli si nie je istý, či chce vidieť emócie, ktoré chlapec vedľa neho tak úpenlivo potláča — pretože niekedy, v tme a tichu adamovej izby, ich leo nechá vyjsť na povrch, popretkajú mu tvár ako pavučiny, ktoré sú natiahnuté medzi dvoma stromami a nevidieť ich, dokým na ne slnko nezažiari v konkrétnom uhle.

adam si zrazu zapraje, aby sa naňho leo pozrel, aby zachytil jeho oči v takej zraniteľnej chvíli. no leo naďalej upiera svoje fontánky čokolády k stropu, i keď si adam myslí, že ten je nehoden jeho pohľadu.

prevalí sa na bok.

“proste...” adamove oči blúdia po leovej hladkej pokožke, akoby sa ho dotýkal vlastnými rukami. “zdáš sa mi taký, taký smutný.”

smutný neznie ako to správne slovo, zanechá nečistú chuť na adamovom jazyku. no lepšie slovo v takej krátkej chvíli nájsť nevie. prstami bubnuje po koberci zatiaľ čo zadržiava dych, čaká na odpoveď.

no po pár sekundách si blonďavý chlapec uvedomí, že on sa vlastne ani nič nespýtal.

a ak by sa aj, chcel by odpoveď na jeho otázku vôbec počuť?