naposled

rozvité vety

“vidíme sa zajtra,” zakýva mu chlapec s karamelom namiesto pokožky. adam pozdrav opätuje, no akonáhle jeho ruka spadne naspäť po boku jeho tenkého tela, otočí sa na päte svojej zošúchanej tenisky a neobzrie sa, ako leo odchádza preč. má čo robiť s tým, aby mu jeho úsmev nerozdelil tvár napoly — aby skryl pred leom aspoň tento kúsok jeho duše, ktorý si pred ním ešte netrúfa odhaliť.

otočí tvárou smerom nahor, nechá slnko zahladiť mu výhľad na jasnú oblohu. jeho malé, ostýchavé srdce trepoce v jeho hrudi sťa vtáča pri prvom lete, nesmelo, intenzívne.

adam ten pocit zbožňuje a zároveň sa ho zdráha ako najväčšmi môže.

cíti sa previnilo, no zároveň sa ho nevie dostatočne nabažiť.

jeho pocity si chce navždy zahrabať niekde hlboko do útrob jeho srdca a zároveň ich chce vykričať celému svetu.

adam sa cíti plný konfliktov, paradoxov, na ktoré by najradšej zabudol.

no je leto, sú prázdniny — a kedy je lepší čas, ak nie počas dlhých, slnečných dní plných zmrzliny a detských radostí, počas krátkych, príjemných nocí plných hviezd a dymu z cigariet, kedy je lepší čas na snívanie, ak nie teraz?

keď sa slnko odrazí od jeho očí, ktoré v tom okamihu vyzerajú ako med, keď hviezdy plávajú v jeho očiach, ladiace s tými na jeho lícach — kedy inokedy si adam môže dovoliť dúfať, ak nie teraz?

teplo a horúčava a hviezdy a dym a stojatý vzduch a zmrzlina a smiech a alkohol a život, ktorý vtedy pripadá ako nesmrteľnosť — to všetko naplní adamovi myseľ a pľúca a on sa cíti, akoby dokázal všetko, aj lietať.

vidíme sa zajtra.

leove slová sa prehrávajú v jeho hlave kol dokola ako pokazená platňa. leov hlas naplní jeho uši aj v snoch.

adam sa nevie dočkať na každý nový deň, s poslednými sekundami toho starého.

a zdá sa mu, akoby toto leto nikdy nekončilo.

𓍼
{it was a feverish summer dream}