“prepáč, ja—” adamov dych sa zasekne v jeho hrdle, pľúca prestanú spolupracovať. jeho zreničky nedokážu opustiť tú bytosť, ktorá sa mu zjavila pred očami.
chlapec, s karamelovo zlatou pokožkou a očami ako čokoláda, s tmavohnedými, takmer az čiernymi, krátkymi vlasmi na hlave, vysokými lícnymi kosťami a perami ružovými ako punčový rez, ktorého líca a spánky zdobili stovky maličkých pieh; chlapec vo vyblednutom svetlom tielku a čiernych kraťasoch; chlapec, ktorý pred adamom stojí, sa iba nesmelo pousmeje.
“nevidel som ťa,” habká adam ďalej, nechce vyzerať neslušne. urýchlene sa zohne k zemi, sčasti preto, aby unikol pohľadu toho chlapca zo zlata, sčasti preto, aby sa sám naňho už nepozeral; bojí sa, že by sa v ňom začal topiť, že karamel z jeho pokožky sa naňho nalepí ako lepidlo a on už nebude schopný uniknúť preč, ako mucha prilepená k lepivému pásiku visiaceho zo stropu v kuchyni. rukami zbiera potraviny, ktoré si pár minút predtým nakúpil v malom obchodíku na rohu; nezobral si tašku a teraz na to doplatil.
“nič sa nestalo,” povie stále nad adamom stojaci chlapec hlasom len o kúsok hlasnejším ako patrný nádych. jeho odpoveď skoro odvanie vietor, ale adamovi sa podarí zachytiť ju. v adamových ušiach znie jeho tichý hlas ako nežné pokyvkávanie vŕby, ako jemné dotyky slnka.
adam sa znova postaví, pripadá si smiešne malý, zahanbený. vari si zaslúži čo i len stáť pred niekým tak prenádherným a nebeským? adam, ten najobyčajnejší chlapec s obyčajnými svetlými, hnedými vlasmi, obyčajnými modrými očami a ešte obyčajnejším bielym tričkom a džínsami?
zapýri sa; povedal mu práve, že si ho nevšimol? takú magickú bytosť, také čarovné stvorenie a adam si dovolil neuvidieť ho? aj keď, keby bol menej pohltený v čítaní surovín na svojej čokoládovej tyčinke, ak by ho uvidel, potom by doňho pravdepodobne nevrazil a nikdy by sa nestretli.
“leo,” karamelový chlapec povie bez toho, aby sa adam musel odvážiť spýtať. čokoládové oči sa vpili do tých modrých ako ranná obloha.
“adam,” odpovie druhý chlapec. ružové pery sťa punčový rez sa skrútia do vetchého úsmevu a adam rozmýšľa nad tým, či aj tak sladko chutia.
YOU ARE READING
naposled
Short Storyleo bol dôkazom, že aj chlapci plačú, keď si večne hrýzol pery až do krvi, aby zabránil slzám. leo bol dôkazom, že aj chlapci nosia makeup, keď si ním večne zakrýval modriny. no už to viac nedokázal. vlak do neznáma mu odchádzal o dvadsať minút.
