Coffee and Cigarettes [SK]

20. Kapitola

Škodoradostný hlasný budík

T A L I A

Otvorila oči. Sny jej nedali pokoj ani túto noc, boli lovcami a ona sa im ani po tom najlepšom dni nevedela schovať.

Jazykom si prešla po popraskaných perách a nemotorne sa posadila. Bola sama. Vedela to ešte pred tým ako otvorila oči. Avšak prázdnota izby, v ktorej bol vždy prítomný smiech, ju zasiahla. Pery stisla do tenkej čiarky. Rukou si prešla po bruchu, ktoré začínalo hrať tichý orchester, ktorý naberal na intenzite. Zamračila sa. Prikývla ako keby sa sama dohodla na imaginárnom pláne. Prehodila nohy cez posteľ.

Prešla ňou triaška, pri kontakte jej holých nôh s chladnou podlahou. Jej telo bolo stuhnuté, kričalo na ňu, že potrebuje ešte svoje dve hodiny spánku, dve hodiny strávené v posteli len leňošením a hladením do stropu.

Po špičkách prešla ku stoličke na druhej strane miestnosti. Zrkadlu sa snažila vyhnúť, určite bolo najlepšie nezačať ráno hneď šokom. Načiahla sa po jedno z voľných čiernych tričiek a po pohodlné nohavice. Netrvalo dlho kým sa prezliekla; netrvalo dlho kým sa zžila sama so sebou a bola schopná opustiť zákutia jej izby.

Vytratila sa z izby. V klubovni bolo nepríjemné ticho. Všetci spali po prežitej noci a ona si nadávala kam sa tak skoro trepe. Najviac si však nadávala, že nechala na izbe sveter. Totiž cesta ku klubovni Levov bola ako prechod cez Aljašku.

„Prečo musí byť tá klubovňa tak kurva ďaleko?" zašomrala cez drkotajúce zuby. Vlasy si prehodila cez plece.

Jej telo sa nekontrolovateľne triaslo a ona sa snažila si nahovárať, že jej je teplo. Snažila sa prevteliť do chodiacej pochodne ale bohužiaľ takým talentom nebola obdarená.

Orchester, ktorý jej vyhrával v žalúdku bol čoraz intenzívnejší a dával najavo svoju prítomnosť.

„Chvála Merlinovi!" zasyčala, keď sa pred ňou zjavil obraz Tučnej panej.

„Ahhhh, dievčatko moje, prechladneš!" zastonala a zalomila rukami.

Dík, nevšimla by som si, pomyslela si a len sa nervózne usmiala. Povedala heslo a obraz sa pomaly otvoril.

Prebehla popri ňom a so spokojným úsmevom na perách vplávala do spoločenskej miestnosti. Teplo pomaly prebúdzalo jej roztrasené končatiny k životu. Bolo tu to isté ticho ako u nej v klubovni. So sklonenou hlavou prešla cez spoločenskú miestnosť ku schodisku, ktoré stúpalo nahor. Zoširoka sa usmiala a s prižmúrenými očami sa pozrela nahor.

Takže kto pôjde prvý? Spýtala sa samej seba.

A L Y S S A

Pomaly od seba odtisla viečka. A tým pomaly, myslíme DOSLOVA pomaly. Keby je v tej chvíli niekto s ňou v miestnosti a pozerá sa na ňu, tak by si isto pomyslel, že pozerá akýsi spomalený film. No jej telo nie a nie donútiť sa prebrať k životu. Bola to hlava, čo sa ozvala prvá. Odporné pískanie, ktoré brnkalo na každý nerv v jej mozgu, donútilo ústa vykriviť sa do ubolenej grimasy a hlasivky protestne zakňučať.

Rukou si požmolila oči a obzrela sa okolo seba. Zamračila sa na miestnosť, v ktorej sa nachádzala, akoby ona mohla za ten stav, v ktorom sa ocitla. To však nebolo dôvodom jej zamračeného výrazu. Mohla za to myšlienka, ktorá sa jej z toho bordelu v hlave vynorila priamo pred oči: Ako som sa sem kurva dostala?

„A kde sú baby?" dodala sama pre seba, keď si všimla, že jej spolubývajúce tam nie sú.

Mávla nad tým rukou. Určite vymenili postele za niečo iné. Po tej divokej noci, by sa nečudovala, keby polovica z nich ostala u Hadov.