Together again... After ages... [Harry Styles FANFIC SK]

Part 7 - Ona sa zbláznila!

Pohľad Harry

"Ešte stále ti to nedošlo? Toto je únos," odpovedala a zasmiala sa, "niečo sa ti nepáči?" spýtala sa.

"Ty si sa zbláznila!" povedal som jej.

"Nie nezbláznila. Len som ťa uniesla," zasmiala sa sebavedomo.

"Polož tú zbraň, prosím ťa. Ešte niekomu ublížiš," povedal som jej.

"Neboj sa, zlatko. Posledné čo chcem, je nejako ti ublížiť. Potrebujem ťa živého, miláčik," povedala.

"Otoč sa," prikázala mi. Radšej som poslúchol. Zbraň položila na bok a zviazala mi ruky. Nie veľmi silno, ale dosť pevne na to, aby sa mi nepodarilo vymotať. Zazvonil jej mobil. Potom mi ale došlo, že to je môj.

"Ak čo i len pípneš, kým ti nepoviem, strieľam," povedala a zdvihla. Dala hlasitý odposluch.

"Prosím?" spýtala sa. Zmenila hlas. Mala ukážkový prízvuk nejakej americkej pipky.

"Ehm... Ahoj. Harry ešte stále spí?" spýtal sa Louis.

"Nie, ale teraz si niekam odbehol a mobil nechal tu. Hazzouško - banánik nám šiel kúpiť raňajky. On je taký zlaťúšik." povedala.

"Hazzouško-bánánik? Are you fucking kidding me?" naznačil som perami.

"Dobre. Tak nech nám potom zavolá. Pripomeň mu, že o druhej máme hrať futbal," povedal Louis.

"Dobre pááá. Posielam pusinku," povedala a zložila, "bože ten je ale otravný!" vzdychla si.

"Louis nie je otravný. Len sa o mňa bojí," povedal som.

"Čim mi sám potvrdzuješ moju teóriu, že vy dvaja ste gayovia," povedala a vyplazila na mňa jazyk.

"Toto odvoláš!" sykol som po nej.

"Pomaly, ty hrdina. Nechceš predsa prísť o svojho kamaráta," povedala a v momente mi zbraňou mierila medzi nohy.

"Si blázon!" povedal som jej.

"Ďakujem za kompliment," povedala s úsmevom. Znova zazvonil mobil.

"Áno, šéfe?" spýtala sa.

"Nebojte sa. Ruky má zviazané. Je trošku drzí, tak mu mierim zbraňou medzi nohy, ale inač v pohode," zasmiala sa do telefónu.

"Jasne. Samozrejme. Dovidenia," povedala a zložila.

"Poďme. Vstávaj!" zasyčala na mňa.

"Čo je?" spýtal som sa.

"Vstávaj. Príde šéf. Musím ti zaviazať oči. Nesmieš mu vidieť do tváre. To môžu len jeho najbližší. Napríklad ja," vysvetlila. Pozrel som na ňu z nadvihnutým obočím.

"Ten tvoj šéf je nejaký narcis, nie? To je až taký pekný, alebo až taký škaredý?" spýtal som sa.

"Divil by si sa. Ani jedno, ani druhé! Len musíš mať patričné postavenie. A tiež nie je blbý, aby ti ukazoval tvár. Veď ťa dal uniesť," povedala.

"Ale ty si mi tvár ukázala. Teba môžem udať, keď ma pustíš," povedal som, "samozrejme, bavíme sa teoreticky," dodal som, keď mi zbraňou namierila k hlave.

"Skôr, ako by si ma stihol udať, potápači by ma vylovili z dna Temže," povedala mi.

"To ako myslíš?" spýtal som sa.

"Jednoducho. Skôr, ako by si stihol konať. Môj šéf by ma zabil," povedala. Hovorila to tak pokojne. Akoby s tým bola zmierená.

"A to hovoríš len tak, pokojne?" spýtal sa.

"Áno, pretože ty ma neudáš. O to sa postarám," šepla mi do ucha. Donútila ma postaviť sa a odviedla ma do izby, v ktorej som spal. Zaviazala mi oči a ruky mi priviazala k posteli. Niekto zazvonil. Ona odišla otvoriť...

Poznámka autorky: wooohhhoooo konečne časť po dlhšej dobe... dnes som si sadla k pc a pôvodne som šla písať STAS... no zo STAS vzniklo toto... :) tak snáď sa vám to bude páčiť... :)
Beatrix Pinekely :)