Kruh vyhnancov

Kapitola tretia

Dlho som sa neozvala, za čo sa ospravedlňujem🫥🥺 nejak som úplne pozabudla, že tu mám rozrobený projekt, popri tom všetkom čo sa dialo. Dúfam že sa bude páčiť aj táto kapitola, ak ju bude niekto čítať☺️💕

DYLAN

Ráno sa priblíži naozaj rýchlo, keďže som spal celú noc a ani raz som sa nezobudil. Samozrejme iba vďaka liekom proti bolesti a na spanie. Najskôr mi sestrička dá preč infúzie, potom doktor poslednýkrát skontroluje zdravotný stav. Hlava je v poriadku a rameno mám teraz v závese. Nemôžem ho zaťažovať najmenej mesiac, ale to si príliš neviem predstaviť, keďže zajtra mám Ikhono testy. To však budem riešiť, keď to bude potrebné.

Práve keď mi konečne dovolia opatrne sa postaviť, vojde do izby otec. Keď uvidím ako sa tvári, takmer sa rozosmejem. Je vystresovaný a ostražitý, ako som ho ešte nezažil. Nepáči sa mi to.            „Ako sa dnes cítiš, Dylan?" Spýta sa a na tvári sa mu zjaví čosi ako úsmev.      „No zatiaľ žijem, takže asi v pohode," odpoviem a ani sa nesnažím zakryť nedôveru. Viem, dobre, že je tu len preto, lebo mamina nechcela prísť. Nervózne sa zasmeje, ešte netuší, že som to myslel úplne vážne.

V tej chvíli našťastie príde do izby aj Doyle a podá otcovi nejaké papiere na podpísanie, zrejme prepustenie. Z tohto väzenia do ďalšieho. Keď odchádzame, Doyle mi podá ruku.          „Veľa šťastia, Dylan." Povie so smutným úsmevom. Nedokážem na to nič povedať, a tak len prikývnem a stisnem mu ruku tiež.

Cestu k otcovmu čiernemu Bugatti ani nevnímam. Až keď si sadnem na kožené čierne sedadlá, precitnem.
„Čo sa deje u nás doma?"
„No...to vieš. Lyssa sa s tým nevie vyrovnať, že dve jej deti navždy stratí. Natasha je dosť znepokojená a Arlo nič nerieši, lebo o ničom netuší." Zhrnie v skratke a prudko pribrzdí, pretože cez cestu idú ľudia. Žiadne trúbenie ani nahnevané pripomienky. čo sa s ním stalo?
„A čo ty a mama?" Skúsim sa opýtať. tentoraz mierne zrýchli.  
„Čo by s nami bolo? Veď sme rozvedení už päť rokov, to sa nezmení."      
„Vieš, že na to som sa nepýtal...“
„Dobre, dobre. Vychádzame spolu o niečo lepšie ako predtým. Spokojný?"
„Skôr prekvapený." Priznám, ale prichytím sa pri myšlienke, že je to príjemné prekvapenie. Určite sa zblížili len kvôli tejto novej situácií. Možno sa to všetko postupne zasa dá do normálu, aj keď teraz si to veľmi neviem predstaviť.

Na chvíľku stíchneme, a tak iba pozerám von oknom na budovy, stromy, autá a ľudí. Všetko sa zdá tak normálne, no ja už mám pocit, že nikam nepatrím. Ako sa to všetko mohlo zmeniť a zrútiť za dva dni? Ako budem veci zvládať ďalej? Z môjho terajšieho života mi zostane už len Natasha. Aj to iba s malou pravdepodobnosťou. čo ak sa jej niečo stane a nezvládne testy? Potom už budem úplne sám. A na Arla nemôžem ani myslieť. Ako sa mu len dobre žije, keď o ničom nevie... Netuším, ako mu to rodičia chcú všetko povedať, aby sa nebál príliš skoro.
  No na druhej strane ktovie, čo je za Múrmi? Možno tam ma čaká úplne iný svet. Možnože ma Vyhnanci príjmu medzi seba ešte lepšie ako ľudia v škole a dokonca rodina... To je asi nepravdepodobné...                            

Kým sa preberiem z myšlienok, otec už zaparkuje na konci našej ulice, lebo pri našom dome nie je miesto.
„Budeš potrebovať pomoc vystúpiť?" Zaujíma sa, zasa tak divne starostlivo.      „Nie, myslím, že si poradím." Poviem, „Veď aj tak... Už som zvládol nastúpiť."
Bez slova prikývne a čaká. Prevrátim oči a dosť nemotorne vystúpim. Odkráčať do domu je odteraz už ľahké.

Keď vojdem, všade je ticho. Akoby ani nikto nebol doma. Ale veď je sobota, tak čo sa deje? Mamina, ak si dobre pamätám, má mať dnes voľno a Natasha... Na to nemám logické vysvetlenie. Odrazu však vyjde z obývačky so širokým úsmevom na tvári. Keď ju uvidím, dosť mi odľahne.  „Dyl, konečne si doma. Vitaj.“ Povie a objíme ma. Zo smiechom jej odpoviem: „Veď to boli iba dva dni." No nepokračujem v rozhovore, pretože uvidím aj mamku. Tvári sa dosť zvláštne, akoby sa v nej bili emócie. Neviem či mám urobiť prvý krok ja, ale to už ma objíma. Nechápem, čo sa deje, ale som rád a objatie jej opätujem.
„Odpusti mi niekedy, prosím.." Šepne a mňa z jej dychu strasie. Ona mala výčitku. Objimem ju o čosi tuhšie, no nič nepoviem. Netuším, čo povedať.