Kruh vyhnancov

Kapitola prvá

DYLAN

V ďalšom momente sa postaví a niekam ide. Zrejme niekoho zavolať. Najskôr mi hlavou prejde, že zas narobí chaos a fiasko, no som príliš vyčerpaný a šťastný že žijem na to, aby som bol taký nepríjemný a nevďačný. Hneď tie myšlienky zatlačím do temnoty odkiaľ som prišiel.

O pár minút sa mamka vráti aj s doktorom. Medzitým som nazbieral dosť síl a pevnej vôle na to, aby som otvoril oči a trochu sa posadil na posteli. Celé telo ma bolí a trvá mi to trikrát tak dlho ako obyčajne. No kým som bol v bezvedomí, dali mi krk do nejakej bandáže, zašili ranu po Kyrrelovom prsteni s hrotom a obväzom obviazali ruku s rozbitými hánkami.
„Ako sa cítiš?" Spýta sa mladý doktor, zatiaľ čo kontroluje prístroj, ktorý mi meria tep a činnosť srdca.

Nasucho prehltnem a odvetím otázkou: „Úprimne?" vlastný hlas mi znie cudzo. Je hrubý, chrapľavý a akýsi tvrdý. Trochu sa zasmeje a ešte s úsmevom odpovie: „No...bolo by zrejme dobré." „Nie je to nič moc. Som rád, že som sa prebral." Poviem a nadýchnem sa. Ako si len užívam plné pľúca vzduchu!

Doktor sa po kontrole všetkých prístrojov a infúzie presunie ku kontrole môjho stavu. „Nadvihni ruky, nech sa ti ich nemusím dotýkať." Urobím ako mi prikáže. Opatrne odmotá obväzy. Na kĺboch mám veľké odreniny. Vidím ako sa mamka musí odvrátiť. Nemá rada pohľad na akúkoľvek krv a bolesť. Okamžite ma všetko začne svrbieť a mám chuť odstrániť zaschnutú krv. Zatnem zuby a sledujem doktora, aby som na to nemyslel. On si všimne moje rozpoloženie a snaží sa ma zabaviť tým, že mi rozpráva, čo robí:
„Dám ti na to dezinfekciu, masť na hojenie... Potrebuješ aj niečo proti bolesti?" pozrie na mňa. Keď vidí moje pobavene zdvihnuté obočie, upresniť: „Samozrejme, nie iba kvôli tým odreninám..." Snažím sa skryť pred jeho pohľadom a keď odpoviem, dúfam, že to znie pevne ako predtým. „Netreba. Takmer ma to nebolí." v podstate je to pravda, no všetko ostatné mám ako v ohni. „Dobre... tu máš handričku, môžeš si to poutierať." Podá mi handru a ja so širokým úsmevom poviem: „Telepatia." Aj s mamkou sa rozosmejú.

Rýchlo si zošúcham krv z rúk, nechám doktora nech mi nastrieka odreniny dezinfekciou a potom mi ich natrie aj nejakou masťou. Znova ich obviaže. Skontroluje aj tvár, čiže zašitú ranku a sánku, do ktorej ma Kyrrel tiež pekne tresol. Potom sa presunie na ostatok tela. Ohmatá brucho aj rebrá, potom aj chrbát no zdá sa, že to mám v poriadku. To ale nevie, že musím napínať všetky svaly, len aby mnou nemyklo pri každom jeho dotyku.

No rameno už nezvládnem. Dopadol som naň príliš tvrdo. Keď mi ho zľahka chytí, prudko sa nadýchnem. No keď mi ním začne pohybovať, aby zistil či nemám niečo zlomené alebo tak, nepomôže mi ani zatnúť zuby. „Toto už bolí, že?" spýta sa doktor a trochu uvoľní zovretie. Takmer sa mi chce kričať z toho, že musím súhlasiť. Rýchlo prikývnem. „Pôjdete teda na röntgen." Otočí sa k mamke. Tá prikývne, a tak mi nezostáva nič iné ako ju nasledovať. „Dylan, zvládneš to po svojich? Nepotrebuješ aby som ťa odviezla na vozíku?" Až úzkostlivo starostlivo sa ma spýta. Takmer mi z toho príde nanič. Prečo zo mňa musí hneď robiť invalida?
„Nie."
„Si si istý? Netočí sa ti hlava?"
„No tak. Veď som ešte ani nevstal." Poviem a provokatívne zdvihnem jedno obočie. Vzdychne a kývne rukou, aby som sa už teda pohol pokiaľ vládzem odvrávať.

Pomaly teda spustím nohy na zem a pokúsim sa o ne oprieť. To mi vyjde, a tak spravím pár krokov. Najskôr sa mi točí hlava a musím sa rukou oprieť o rám postele, no našťastie to rýchlo prejde.

Vyjdeme z izby a prechádzame asi miliónom chodieb a dverí. Celý čas mám v sebe akýsi zvláštny pocit. Čo sa deje? Veď oblečený som v tom, v čom ma sem doviezli, a aj mobil mám, aj keď sa čudujem, že mi ho Kyrrel nevzal, pretože ten môj je lepší. Keď už neviem na nič prísť, zúfalo si prstami prehrabnem vlady. Mamka po mne chvíľku pozerá, a nakoniec stiahne pery, aby sa nerozosmiala a z kabelky čosi vyberie.
„Čakala som na tento moment. Tak viem, že si už celkom v pohode," podáva mi malé zrkadlo. „Tušim ma poznáš ešte lepšie, ako ja sám seba." Zasmejem sa aj ja a vezmem si ho. Keď sa však uvidím, najradšej by som jej ho vrátil.