Mystery Forest

3.

„Protestovala Ema, keď si ju vykladal pri škole?" prehovorila som na Mike počas prezerania si čerstvo nalakovaných nechtov. Zrovna šoféroval a sústredene hľadel na vozovku. Neodpovedal a ja som sa pozrela pred seba na prázdnu cestu, po ktorej sa povaľovali opadané listy zo stromov. Farby jesene striedali postupne domy a iné budovy. „Starká ešte bola doma, keď sme odchádzali? Nevšimla som si ju totižto." Mike mi ani na jednu otázku neodpovedal. „Myslím si, že mama by mala dnes zavolať právnikom, kvôli časti majetku od otca." Stále nič. „Inak, páčia sa ti moje nové topánky? Starká mi kúpila pár dni dozadu." Vyložila som si nohy na palubnú dosku a nechala ich tam položené. Mike prevrátil očami, no stále ticho pretrvávalo. Po chvíli ma to prestalo baviť. „Wau, to som ťa poriadne musela nasrať, keď mi ani len na tie nohy nič nepovieš," zahvízdala som, „a to auto a vlasy sú pre teba najcennejšie." Odfrkol si, ale aj to bola aspoň nejaká reakcia. Víťazoslávne som sa usmiala. „Dobre vieš, že ti tá hra na ticho vydrží tak max pár hodín. Čo keby sme to preskočili a ty by si sa zas vykričal?" Ďalšie odfrknutie, a keď naďalej neodpovedal, opäť som sa pozrela na svoje nechty, ktoré každý bol inej farby.

Zastali sme na parkovisku vyhradenom pre študentov školy. Prebehla som si vlasy a siahla po kľučke na aute. Osoba vedľa mňa si odkašlala a ja som zastala v pohybe.

„Nezabudni si vyhrnúť krk, nech ti tam môžu pichnúť látku." povedal a očkom pozrel na moju novú školu. Jemne som prikývla a chystala odvetiť, no on pokračoval: „Nezabudol som na našu včerajšiu konverzáciu, takže som na teba stále nahnevaný. O tretej ťa prídem vyzdvihnúť. Ja musím letieť vybaviť starkej ešte nejaké veci." Rýchlo som prikývla a vyšla z auta. Ledva som stihla zatvoriť a Mike už naštartoval. Očkom som si premerala staré mamine auto, ktoré si môj brat privlastnil. Bolo pooškierané, niektoré časti pobúchané, no Mike s tým moc nemal čo robiť. Mechanik mu povedal, že to je len vonkajšia vada a sám sa čuduje, že ešte jazdí, lebo vnútro nevyzerá nijak vábne tiež. Otočila som sa a odkráčala som smerom k budove školy.

Ako som kráčala parkoviskom, pomedzi niekoľko tínedžerov, započula som známy hlas. Zastala som a zmätene som sa pozrela dozadu. Vysoký chalan s uhoľnatými vlasmi bežal rovno ku mne. Hneď som ho nespoznala, no keď som zacítila jeho pach, srdce sa mi zrýchlilo.

„Nech ma čerti odnesú, Laura Bellum." pribehol ku mne. Hodila som sa mu okolo pliec a silno ho objala. Jeho telo bolo pevnejšie než som si pamätala. Odtisla som sa od neho. Jeho známi pach mi vyčaroval úsmev na tvári. Zahľadela som sa mu do tváre, jeho pery, jeho stredne široký nos a nakoniec jeho zafírové oči, ktoré ma sledovali, videla som v nich náznak šťastia.

„Jack Arbor, už to je nejaký čas." povedala som pomedzi smiech. Jeho úzke pery sa sformovali do úsmevu.

„Koľko to je, dva roky?" prehodil len tak a uhladil si vlasy.

„Môže byť. Zmenil si sa." povedala som s náznakom prekvapenia v hlase.

„Za to ty nie, si stále rovnako krásna." prehodil, akoby len pomedzi rečou, no i tak som sa zapýrila. Štuchla som ho do pevného pleca a teatrálne sa zatvárila, že ma bolí ruka.

Jacka som poznala od detstva. Vždy, keď som navštívila starú mamu, tak sme sa chodili k jazeru hrávať. Jeho rodina bola súčasťou druhej svorky, ktorá žila v tomto meste. Boli tu len dvoje. Na rozdiel od iných vlkov, sme sa snažili spolupracovať a nachádzať kompromisy. Moja matka to často ťažila, no i tak to ako-tak vychádzalo. Nebudem klamať, už ako malé decko sa mi Jack nehorázne páčil, a zrejme sa mi stále aj páči.

„Poď, nech nám stihnú dať tú hnusobu do tela, aby som ti to tu mohol ukázať." povedal a jednou rukou ma objal. Rozbúchalo sa mi srdce, za čo som si vynadala, lebo to mohol ľahko počuť. A ak počul, nedal to na sebe znať. Nahodil samoľúbi úsmev a kráčali sme do polorozpadajúcej sa školy. Dlho to netrvalo a stáli sme v rade.