Dedičstvo GEMINI

12) Dunajská kráľovná

Nasledujúce ráno bolo pre Rebeku náročné aj napriek tomu, že nastal deň D.

Bol to deň, na ktorý sa celé leto tešila. Deň kedy mala ísť do Vladohradu a začať novú kapitolu svojho života. Už ako čarodejnica.

No keď tento deň prišiel, bol to jeden z najhorších dní jej života.

Rebeka ležala v posteli minimálne do desiatej, a vyšla z izby len aby sa najedla, a to dokonca v takom čase, aby sa s babičkou nestretla.

Bola zlomená.

Bola nevyspatá a ublížená z babičkinho klamstva.

Cítila sa, akoby ju prešiel valec.

Rozhodla, sa že už s ňou neprehovorí ani slovo.

Hlavou jej vírili rôzne myšlienky, ktoré jej celú noc nedali jej spať, no najviac ju však predsa len dôvod tak tragickej smrti jej rodičov, ktoré na ňu babička vybalila.

Ako mohla? Ako jej mohla celé tie roky klamať? Tú dôveru, čo mali medzi sebou... je zrazu fuč. Prečo jej to nepovedala hneď? Prečo?

Ten pocit straty bol zrazu čerstvý ako vtedy, keď mala osem rokov - ako vtedy, keď o svojich rodičov prišla.

Ach keby tu boli moji rodičia. Aké by to bolo?

Ale...

Prečo by ich niekto chcel zavraždiť?

Čo museli urobiť, že si zaslúžili takúto smrť?

Myšlienky jej mátala pravda o smrti jej rodičov, no bohužiaľ to však nebola jediná vec, na ktorú sa v ten deň musela sústrediť, pretože sa musela dobaliť na cestu do Vladohradu, ktorú mala za pár hodín.

Ako tak stále premýšľala ako naloží s babičkinou zradou, a popritom zapínala zips na taške, vtedy sa rozhodla: dnes do Vladohradu pôjde sama!

Nepotrebuje babičku.

Nepotrebuje niekoho, kto jej celý život klame.

Áno!

Keď však nastal čas odchodu, babička bola celkom viditeľne prekvapená Rebekinou tvrdou reakciou: ,,Nechcem ťa už vidieť! A do Vladohradu idem sama. Ani za mnou nechoď!" povedala Rebeka vo dverách a bez rozlúčky sa otočila a odišla.

Babička nič nepovedala, len sklamane zostala stáť vo dverách sledujúc, ako jej vnučka odchádza ťahajúc za sebou obrovský kufor.

Cesta vlakom ubehla podozrivo rýchlo a keď sa Rebeka po dlhej ceste ocitla v Bratislavskom prístave, vybrala sa smerom k miestu v kde kotvila loď.

,,Je krásna," skonštatovala Rebeka sama pre seba, zatiaľ čo si prezerala Dunajskú kráľovnu.

Loď Dunajská kráľovná sa navonok skladala z dvoch krytých poschodí a na treťom -vrchnom sa nachádzala obrovská terasa. Po jej bokoch bolo vysoké drevené oplotenie.

Dosť malá loď, hádam sa tam všetci zmestíme, prebehlo jej hlavou.

Keď sa znova zapozerala na loď, všimla si, že má na oboch jej koncoch vyrezanú postavu, ktorá svojim tvarom pripomínala ženu s korunou na hlave - kráľovnú.

Nabažená pohľadom sa zohla po svoj kufor a pokračovala v ceste vpred. Keď už bola blízko, zastavila sa, poobzerala sa okolo seba na to množstvo študentov, a uvedomila si:

Všetci títo ľudia budú so mnou chodiť do Vladohradu.

A všetci títo ľudia sú tiež čarodejníci... neuveriteľné!