Harry Potter a Spomienky z Budúcnosti

XII. SzB

XII.

Salazar

                    Z hradu sa premiestnim priamo do toho Temného sídla, ktoré som videl v Harryho spomienkach. Ochrany v tejto dobe sú príliš slabé. Každému kúzelníkovi, ktorý pozná starodávne kliatby sa cez toto podarí dostať. V Bradaviciach sa budú musieť žiaci začať učiť vážne iné zaklínadla. Tieto nové majú medzere. Odfrknem si a rozhodnem sa ísť jednou chodbou, v ktorej cítim najviac čiernej mágie. Podľa Harryho má Voldemort viteáli. Tie mu budú na nič, keď naňho použijem jedno pekné, v tejto dobe zrejme zabudnuté, zaklínadlo. Uškrniem sa. To zaklínadlo vytiahne dušu z tela a aj z hocičoho iného a spojí ju v jedno. Potom ju zatratí a už nikdy nebude mať možnosť sa znovu narodiť. Rozrazím dvere, za ktorými je tá mágia. Je tam pár postáv v čiernych plášťoch. Jeho poskoci. Ako inak. A na tróne sedí ON. Je mi až zle, keď si pomyslím, že sa vydával za môjho potomka. Otočia sa na mňa všetky postavy a namieria na mňa prútiky. Jedno mávnutie ruky a všetky ležia pri stene ďaleko od nich.

“Kto si?!” skríkne Voldemort.

Cs. Idiot.

“Aspoň by si mohol vedieť kto som, keď už máš tu drzosť, že sa vydávaš za môjho potomka!” zasyčím naštvane.

Zostanú sa na mňa pozerať ako na zjavenie.

“Ti tak verím, že si Salazar Slizolin,” odfrkne si s uškrnom Voldemort.

/Pokojne mi never, ale kvôli tomu som sem neprišiel. Odvolaj tie bábky. Toto bude boj len medzi nami dvoma,/vytiahnem prútik.

Ak najmocnejší Temný pán má tak chabé ochrany, tak to nebude problém ho poraziť.

“Choďte preč,” postaví sa Voldemort.

Smrťožrúti hneď vypadnú. Boj medzi nami sa začne….

Harry

             Je už neskoro v noci. So škriatkami som stihol upratať celú spoločenku a aj náš byt. Zajtra upraceme komnaty ostatných zakladateľov. Práve ležím na gauči a pozerám sa do plameňov ohňa. Hladím si svoje bruško a čakám na Sala. Akoby som mohol spať, keď neviem, či sa vráti? Mám strach. Zavriem oči, z ktorých mi tečú slzy. Myslím na nezmysli, aby som sa trochu upokojil. Napríklad ako to, že o mesiac som mal mať narodeniny. To znamená, že moje narodeniny sa presúvajú na koniec septembra. Pousmejem sa. To je paradox. V tom zacítim ostrú bolesť v brušku. Trhane sa nadýchnem. Cítim len tú bolesť. Vedľa mňa sa objaví zopár škriatkov a pomôžu mi prejsť do našej komnaty.

“Škriatkovia princovi pomôžu,” ozve sa jeden škriatok.

Od bolesti vykríknem skôr než stihnem poďakovať.

“Kúzlom musíme urobiť cisársky rez. Nebude to princovi vadiť?” spýta sa druhý.

“Nie, ale zachráňte moje dieťa,” vydýchnem.

Zacítim ako ma jeden škriatok kúzlom omámi a už len mierny tlak na brušku. Onedlho sa izbou roznesie detský plač. Opäť na brušku zacítim tlak, ako sa mi zaceluje rana. O chvíľu neskôr mi škriatkovia do náruče podajú môjho malého synčeka.

“Ako sa bude mladý princ volať?” spýta sa Winky, ktorá má v ruke nejaké papiere a podáva mi ich.

“Richard Harry Salazar Slizolin,” usmejem sa.

Richiho položím na posteľ vedľa mňa a vyplním tie papiere, ako zistím, tak je to rodný list. Potom papiere podám Winky, ktorá z nich urobí niekoľko kópií a jednu mi nechá. Poďakujem sa jej a nakŕmim svoje dieťatko. Narodilo sa síce skôr, ale vyzerá v poriadku. Aj podľa toho, čo povedali škriatkovia. Richi pekne papá a ja sa naňho smejem, keď započujem hluk zo spoločenky. Pozriem sa nádejne na dvere. Keď sa otvoria, tak dnu vojde Sal. Trochu pocuchaný, ale inak je v poriadku. Usmejem sa naňho.