Mystery Forest

1.

„Čo sme si hovorili o tých slúchadlách? Keby nás tu upíri alebo lovci zabíjali, tak by si nič nepočula!"

„Oh, braček, nebuď rasista, hocijaké stvorenie by nás bolo schopné zabiť v úplnom utajení."

„Laura, to nie je vtipné." pohol sa od dverí k posteli.

„Len tvrdím, že ak by mal niekto nejaký dobrý plán, zabiť by nás mohol ktokoľvek..."

„Mohla by si prestať s tými srandami, chováš sa ako decko!" zastal tesne pri posteli a sledoval ma. Povzdychla som si a tiež som sa postavila.

„Prečo si mi sem vtrhol?" prehovorila som a pohľad som zarývala do tých jeho tmavých očí. Aspoň nejaký kúsok vzdoru mojej budúcej alfe. Pohľad mi opätoval. Uškrnul sa a opäť sa presunul ku dverám. Predtým než odišiel, tak len povedal: „Starká vraví, že večera je hotová."

„Si si mohol na ňu aspoň to hniezdo na hlave učesať." zamrmlem si popod nos, no som si istá, že svojím nadprirodzeným sluchom to zachytil. A som si istá, že si následne vlasy trochu prehrabal, na vlasy je háklivý.

V rýchlosti som si zobrala môj náramok z nočného stolíku a sveter, ktorý som mala prehodený cez stoličku. Následne som vyšla z izby a dlhou chodbou som mierila ku schodom dolu. Cestou som len sem-tam pozrela na portréty mojich predkov. Ako tam len-tak visia, nepoškodené. Niekto by si myslel, že budú minimálne poškodené po podrobení, no pretrvali. Ako celý náš druh.

Vošla som do kuchyne, kde za stolom sedeli už všetci okrem mňa, teda takmer všetci. „Laura, už som myslela, že ťa dnes neuvidím." prehodila starká a aj mne naložila jedlo. Sadla som si za stôl.

„Dnes prestieranie len pre štyroch? Opäť. A tiež nejako skoro." skonštatovala som a usmiala sa na starkú. Staršia žena mi podala jedlo s náznakom úsmevu a tichou prosbou v očiach, v ktorých bol vidieť žiaľ. Nie len nad terajšou situáciou, to som si bola istá. Zamrmlala, že sa ponáhľa potom. Pohľad mi skĺzol na jej tetovanie po celej pravej ruke. Boli to mená navzájom poprepájané tenkou líniou. Boli to mená ľudí, ktorých stratila. Jej rodičov, súrodencov, kamarátov, rodiny...línia končila menom môjho starého otca, ktorý zomrel pred desiatimi rokmi. A nad ním bolo meno matkinho brata, ktorého zabili lovci. Hľadela som do taniera a pomaly jedla kura. Občas sa pozriem na starú mamu, ktorá sa o niečom rozpráva s Mikeom, no ja ten rozhovor ignorujem. Na chvíľu sa zahľadím na starkú a premýšľam ako žena, ktorá toho toľko stratila sa stále drží a velí svorkám vlkolakov. Jej vlasy začínajú už trochu šedivieť.

„Ema, dnes si nejaká tichá, povedz, čo ste rozoberali v škole?" sústredila sa stará mama na moju mladšiu sestru Emu, ktorá sa vo svojom jedle len prehrabávala. Jej zlaté vlasy zapletené do vrkočov sa dotýkali okraja taniera. Ema odtrhla pohľad od jedla a pozrela sa na starú mamu.

„Opakovali sme si Podrobenie, a aký dopad mala na krajiny a druhy." povedala tichšie než obvykle.

„Nevravela si mi, že ste to brali aj predtým rok na starej škole? A niečo mi hovorí, že aj predtým. To to beriete každý rok znova a znova?" zamračila sa stará mama. Ema len prikývla a sledovala ju. „Ts, bola som tam, dobre viem, čo sa v tom svinstvu dialo, koľko ľudí zomrelo..." očkom pozrela na svoju ruku.

„Takže nám chceš len pripomenúť, aká krehká si po tých rokoch?" zasmiala som sa.

„Dieťa, mám vyše osemdesiat rokov, ale stále som silná ako v štyridsiatich." zavtipkovala a prehltla kus mäsa.

„Vďaka Chors za to." zamrmlal brat.

„Stále sa hneváš, že som ťa nevzala so mnou na rokovanie? Synak, toto nebolo aj tak nič zaujímavé..." Zdalo sa, že Mike ide namietnuť, no Ema ho predbehla.