Druhá šanca [HP Fanfiction]

9. Úsmev z neba

Dracovi naozaj nebolo všetko jedno. Neplánoval, že sa všetko naraz takto zvrtne. Užíval si úžasnú noc s Hermionou a ráno prišlo nesmierne tvrdé vytriezvenie. A to nielen z alkoholu. Jednoducho zo života.

Pravda už ale bola vonku. Aspoň pred Rose.

Tá sa teraz na nich dívala svojimi veľkými hnedými očami, v ktorých sa začali lesknúť slzy hneď potom, ako jej Hermiona oznámila, že mala sestru.

„Ja...," otvorila ústa, ale akosi nenachádzala ďalšie slová.

„To je v poriadku, Rose," nežne jej odvetila Hermiona.

„Nie, nie," prehlásila jej dcéra a postavila sa z postele. Na okamih vyzerala, že chce objať svoju matku, ale potom si to náhle rozmyslela. „Je mi to vážne veľmi ľúto. Prečo si mi to nikdy nepovedala, mama? Ako si mi mohla zatajiť, že si predo mnou bola tehotná?"

Hermione po tvári tiekli slzy a celá sa triasla. „Vieš, ja o tom nerada hovorím. Aj po toľkých rokoch je to pre mňa nesmierne ťažké. Je mi ľúto, že si sa to dozvedela takto. Určite je pravda, že som ti to mala povedať skôr, ale nešlo to. Rose, ja som bola taká šťastná, keď si sa narodila v poriadku. Celé tehotenstvo som sa bála. Ty si bola moja nádej, že sa nezbláznim. Moje dúhové bábätko. Tak sa nazývajú deti, ktoré sa narodila po potrate." Načiahla k nej ruku a pohladila ju po líci.

„Čo sa stalo?" spýtala sa Rose. „Prečo sa narodila,... mŕtva?" Hlas sa jej zlomil.

„Útok smrťožrútov," zasiahol Draco, ktorý nechcel, aby to Hermiona začala podrobne rozprávať. Netušil, či by na to mala silu, ale radšej chcel tomu predísť. „Viac nepotrebuješ vedieť, Rose. Je to priveľmi smutné a po pravde to ani jeden z nás rozprávať nechce, pretože to nechceme znovu prežívať. Nehnevaj sa, ale toto ti musí stačiť. Zastavilo sa jej srdce ešte v brušku..."

Rose si zotrela slzy, ktoré jej tiekli po lícach. „Mala meno?"

„Lýra," odvetil jej.

„A má hrob?"

„Áno, má."

„Vezmeš ma tam, mama?" spýtala sa Rose a hľadela na svoju matku.

„Isteže."

„Je mi ľúto, čo sa stalo," zopakovala Rose a potiahla nosom, „mrzí ma, že si mi to nikdy nepovedala, ale asi ťa chápem. Sú veci, o ktorých sa nehovorí ľahko a smrť bábätka je asi tá najhoršia. Veľmi ma mrzí, čo sa vám stalo. Ale je to zvláštne, viete? Keby sa to nestalo, neexistovala by som. Ani Scorp, ach. Scorpius o tom vie?"

„Nie," pokrútil Draco hlavou, „a bude lepšie, keď sa to dozvie od nás a nie od teba."

Rose prikývla.

„Rose, ja nechcem, aby si si myslela, že ti nedôverujem. Si moje všetko a naozaj sme mali v pláne vám to obom povedať po vašej svadobnej ceste. Nechcela som, aby si sa to dozvedela takto. O nás a o našom bábätku."

„Podľa mňa najlepšia doba, kedy si mi to mala povedať, bolo, keď som stretla Scorpiusa," povedala Rose a tón jej hlasu bol tvrdší, „ako s tým teraz mám žiť? Včera sme sa vzali a ja mám zrazu pocit, že to nebolo správne. Naši rodičia majú spoločnú minulosť, mali dieťa..., je to také čudné, také..."

Hermiona otvárala ústa, že jej niečo povie, ale Draco opäť zasiahol. „S tebou a Scorpiusom to nemá vôbec nič spoločné, Rose. Rozišli sme sa a až o pár rokov sme si založili rodiny. Narodila si sa ty a Scorpius. My dvaja sme boli smutná minulosť."

„To že ste sa vy dvaja stretli a zaľúbili, bol zrejme osud. Možno v tom má prsty vaša sestra. Z neba," usmiala sa na ňu Hermiona.

Zdalo sa, že práve toto Rose obmäkčilo. Ešte však nedostala odpoveď na všetky svoje otázky. „A čo je medzi vami teraz?"