Druhá šanca [HP Fanfiction]

2. Auri

Draco si v duchu vynadal do debilov. Nemal v pláne sa jej dotknúť. Nakoniec sa aj on nadýchol a vkročil do reštaurácie. Dúfal, že to celé prežije bez ujmy. Nemal ani trochu náladu na ľudí dnu. Teda ak nerátal Scorpiusa. A Rose. Mal ju rád. Vždy sa k nemu správala veľmi pekne a úctivo, čo sa o mnohých z jej rodiny povedať nedalo.

A ešte tam bola Daphne. Musel si priznať, že ju v hĺbke svojej duše mal stále rád, aj keď urobila takú fatálnu chybu, že si vzala Weaslíka. Pre Merlinové gule, čo na ňom videla? A čo na ňom videla Grangerová? Obe ženy boli také samostatné, cieľavedomé, krásne a... nepochopiteľné. Rovnako nepochopiteľne bolo, že zakotvili pri takom imbelicovi bez ambícií a poriadnej kariéry.

Draco vedel, že tomu nebolo vždy tak. Predtým ako sa Weasley utiahol do obchodu svojho staršieho brata, bol celkom dobrý auror. Ale jedna chyba... Tá jedna chyba. Draco si znovu povzdychol.

Presne vedel, že len čo vkročí do Veľkej Británie, všetko to zase bude späť. Všetky tie myšlienky, spomienky a trápenia. Nenávidel to.

A nenávidel aj Weaslíka za tú chybu. Dobre, pravda je, že ho nenávidel aj predtým.

Nenávidel aj sám seba. Pretože Lasičiak nebol jediný, kto za tú chybu mohol.

Tak dobre, okrem Scorpiusa nenávidel Draco Malfoy celý svet. Ale na tom nebolo nič nezvyčajné a nik sa na tom za tie roky už ani nepozastavil. Ani on sám.

„Otec!" zvolal Scorpius nadšene a ponáhľal sa k nemu. Objal ho a Draco na malý moment zacítil hrejivé teplo. „Som naozaj rád, že si tu."

„Aj ja," odvetil mu Draco úprimne, pretože bol so svojím synom. Tým jediným dobrým, čo mal. Jediným dôvodom prečo už dávno toto celé neukončil.

„Pán Malfoy," oslovila ho Rose, nahla sa k nemu, pobozkala ho na líce a tiež ho objala, „už sme čakali len na vás. Vitajte doma."

Doma. Draco si uvedomil, že jej objatie tak veľmi pripomína iné, ktoré kedysi dostával. Tie, ktoré voňali naozaj ako domov. „Si krásna ako vždy Rose," zložil jej poklonu. Pravdivú. Okrem tých ryšavých vlasov to koniec koncov bola celá Grangerová.

„Ste milý," usmiala sa Rose a odprevadila ho k stolu.

„Čau," uškrnula sa na neho Daphne, ktorá našťastie sedela vedľa neho. Draco skončil na konci stola a vôbec sa tomu nečudoval. Oproti nemu sedel Albus Severus Potter, Scorpiusov najlepší priateľ. Draco ho mal celkom rád, alebo si teda za všetky tie roky na neho zvykol.

„Zdravím, pán Malfoy," pozdravil ho spomínaný.

„Ako sa darí, Albus?"

„Výborne, určite vám to už Scorp spomínal, ale dostal som sa ku Pýche z Portree," pochválil sa mu.

Draco prikývol. Albus Severus bol skvelý stíhač, zaslúžil si to. Mal po kom zdediť svoj talent, hoci to Draco len ťažko priznával.

Potter mu práve kývol na pozdrav a Potterová sa na neho usmiala. Draco mal pocit, že sa povracia. Čoskoro sa z nich stane jedna rodina. Stále presviedčal sám seba, že mu to je jedno, hlavne nech je Scorpius šťastný, ale aj tak bolo ťažké sa s tým zmieriť.

Albus Severus mu niečo rozprával o metlobale, ale Draco ho nepočúval. Daphne vedľa neho nebola a on mal dokonalý výhľad na Grangerovú, ktorá sedela po boku svojej dcéry.

Pre Merlinove gate, dnes jej to nesmierne pristalo. Akoby sa vek na nej vôbec nepodpísal. Mal pocit, že je ešte krajšia ako keď mala dvadsať. Nepáčilo sa mu, že je z nej taký hotový, a to s ňou prehovoril iba pár viet. A teraz sa mohol dívať. Musel to síce robiť veľmi nenápadne, ale darilo sa mu, sledovať ju. S akou láskou sa díva na Rose i na Scorpiusa. Ako sa na nich usmieva, ako sa smeje na niečom, čo jej povedala Potterka.