Polnočná jazda

🛑4🛑

Skôr než sa ale spamätám z oslepujúceho sa svetla, otváram dvere od internátu.
Rýchlo precupkám k zadným dverám, ktoré vedú na schody a viac sa vonku neobzerám.
Neexistuje aby som teraz išla výťahom, a riskovala tak stretnutie s vrátnou.

Schody beriem po dvoch.
Síce som v zamknutej budove a neznámy nemá šancu sa sem dostať, aj tak mi v žilách ešte prúdi adrenalín a moje telo ho potrebuje vypustiť.
Predsa len alkohol a adrenalín robi s mojou mysľou divy.

Keď už som spotená ako myš, dostávam sa na posledné a to piate poschodie.
Dvere otváram tak rýchlo, ako ich následné za sebou aj zatvorím.

Vydýchnem si.
Motorkár z mojej mysle našťastie odchádza tak rýchlo ako tam prišiel.
Pravdepodobne sa len chcel uistiť, či som v poriadku.
Nieje sa čoho báť.

Pomaly si sadnem na posteľ, Skontrolujem telefón, pustím si pesničky a zapozerán sa do okna, cez ktorý vidím spln mesiaca.
Konečne sa cítim pokojne, bezstarostne a hlavne sa nemusím už socializovať, či strachovať.
Rýchlo sa prezlečiem do ružových kraťasí, čierneho tielka a všetky svoje veci odložím.
Okrem spotených šiat, ktoré putujú do koša na pranie.

Ľahnem si do postele, zatváram oči a konečne sa oddávam pokojnému stavu mysle i tela...

„Do pekla!" Neotváram oči no i cez to sa zobudím na hlasné buchnutie.
Nemám tvrdý spánok a dokázalo by ma zobudiť aj pierko.
Takže toto rozhodne nie je prvý krát, čo som bola zobudená v tejto izbe.

„Si okej?" Zašomrem, zatiaľ čo sa otočím na posteli a stretnem sa s Adeline, ktorá sa vyzlieka.
Akonáhle sa vyzlečie, ostáva nahá a takto si ľahne do postele oproti tej mojej.
Medzi nami je malá medzera a zároveň cesta do kúpeľne.

„Ale áno, len som zakopla. Nechcela som zapáliť svetlo lebo si spala." Mávne rukou, otočí sa ku mne a zapozerá sa na mňa.
Cez svetlo nám do izby svieti mesiac, a tak sa môžeme obe veľmi dobre vidieť.

„Koľko je hodín?" Unavene si pretriem oči, čakajúc na jej odpoveď.
„Pol jednej, išla som chvíľu po tebe. Baby už nemali peniaze a tak som si povedala, že pôjdem za tebou. Ale očividne si išla naozaj rýchlo."
Áno. Išla som vskutku rýchlo.

„Nestála vonku nejaká motorka?" Začnem pomaly. Nechcem ju vystrašiť no nechcem hlavne robiť zbytočnú paniku. Ak išla ale hneď za mnou, mohli sa stretnúť nie?
Ostal tam?
Neostal?
Bola by som ale nahnevaná, ak by aj ju zobral motorkou?
Pravdepodobne áno.
Pretože aj cez strach, som sa aspoň na chvíľu mohla cítiť výnimočne.

„Vieš, že áno? Bolo to veľmi divné. Dokonca sa ma pýtal nejaký chlap, z akej som školy." Strhnem sa na posteli a okamžite sa posadím.
Zamračím sa a začnem kmitať očami po Adeline.

„Dopekla Adel, neučili ťa aby si sa nerozprávala s cudzími ľuďmi? Došľaka. Povedala si mu pravdu?" Neverím, že tam naozaj ostal.
Je tam aj teraz? Mám po ňom začať hádzať nejaké kamene alebo?
Prečo tam je?

„Myslela som si, že je to tvoj kamarát. Povedal mi, že sem pred chvíľou doniesol nejakú kočku a čaká na ňu." Čaká? Prečo by čakal? Nechcel len urobiť dobrý skutok a odísť?

„Bože upokoj sa, kebyže sa vidíš." Adeline vybuchne do smiechu a ja sa na ňu nechápavo zamračím.

„Nikto tam nebol však?" Povolím zovretie tváre a vnútorne si vydýchnem.
Takže sa nič nedeje.
Adeline je len klasicky hlúpa krava.

Žiadna novinka.