Polnočná jazda

🛑2🛑

„Je polnoc!" Zakričím do ucha Adeline a odtiahnem sa, obzerajúc sa po bare. Neviem kde má kamarátky no určite jej kupujú niekde alkohol. 
Rukami si uhladím čierne kožené šaty do polky stehien a malú kabelku, ktorú mám prehodenú cez plece na malej reťazi, si starostlivo napravím. 

Vlasy mám vo vysokom cope rovnako ako Adel. Na rozdiel od nej, som si ja ale vlasy uhladila tak sto krát a preto môj cop vyzerá ako pripravený na gala večer a nie do baru. 
Z nás dvoch som ja tá, ktorá sa vkuse načančá aj keď ideme len do obchodu. 
Taktiež mam ja linku, čierne tiene okolo očí a výrazný červený rúž, zatiaľ čo jej vidno makeup, ktorý sa jej nikdy nechce roztierať.

„A čo?" Zakričí mi naspäť aj si nad ňou len povzdychnem. Niekedy je naozaj hlúpa. Má šťastie, že je aspoň pekná. V tomto svete sa jej to bude hodiť viac.
Stojíme neďaleko parketu. Teda, ona stojí na ňom, tancuje a ja vedľa nej čakám na jej pofidérne kamarátky.

„Idem na byt." Mávnem nad ňou rukou a ešte raz sa otočím po bare, keď si všimnem ako ku nám kráčajú jej kamarátky. 
Jej. Nie moje. 
Neviem kde ich splašila no nikdy som si s nimi nerozumela. Vkuse odo mňa len drankali peniaze na alkohol a cigy, a ak som im náhodou aj požičala, potom už so mnou neprehovorili.
Prerobila som na nich kľudne aj stovku.

„Majte sa." Aspoň sa im pozdravím, keď už sa s nimi ani len nerozprávam a akonáhle sa mi pozdravia, opúšťam bar plný ľudí. 

Keď za sebou zatváram dvere, podvedome si vydýchnem a pozriem sa na hodiny. O minútu je pol noc. Internát nemám odtiaľto ďaleko takže už naučenými trasami tam budem za desať minút. 

„Hej cica, nechceš spoznať poriadneho chlapa?" Spoza mňa sa ozval slizký hlas opitého chlapa, ktorý postával pri bare. 
Mal možno meter osemdesiat. Na sebe mal sivé tepláky, biele tielko a sivú mikinu. Mohol mať kľudne aj štyridsať rokov a vyzeral nad mieru zanedbane. 

„Rozhodne nie." Odpovedám mu prudko a otáčam sa tak rýchlo ako to len ide.
Okamžite začnem kráčať po rozbitom chodníku čo najďalej od neho, nohy sa mi kvôli alkoholu badateľne trasú a moje vysoké opätky to ťažko nezvládajú.
Nebývam ďaleko no takýmto tempom sa tam nedostanem živá.

Viem chodiť v podpätkoch no po včerajšej pretancovanej noci a dnešnej taktiež, pretancovanej noci, chcú moje nohy oddych. 
Keby viem ako budem trpieť, dám si tenisky.

„Chceš pomôcť?" Trhnem sa pod chrapľavým hlasom, ktorý sa odrazu ozve vedľa mňa.
Pri chodníku medzi autami je pristavená motorka. Obrovský čierny železný stroj, ktorému som nikdy v mojom živote neverila.
Ani by som si ho nevšimla, ak by nezapol motor a neozval sa. V čierno-čiernej tme na mieste, kde nesvietila lampa bol skrytý pod rúškom noci a čakal na mňa.

Aké patetické.

Pozriem sa späť na chlapa, ktorý ku mne pomaly kráča s ďalšími dvomi opilcami, ktorý ani neviem odkiaľ sa tu berú.
Veľmi nemám čas na žiadne superhrdinské výkony.
Neveriacky si ešte raz pozriem môjho záchrancu s helmou a nakoniec váhavo prikývnem.
Čo zlé sa môže stať? Nie je to auto. Ak bude niečo podozrivé, proste vyskočím no nie?

„Len ma nezabi." A to sú moje posledné slová pred tým, než sa posadím na motorku neznámemu mužovi.

Toľko k princovi na čiernom koni.